Kto zavraždil Marilyn Monroe? 53 rokov po

Autor: Milan Richter | 5.7.2015 o 12:13 | (upravené 5.7.2015 o 12:27) Karma článku: 3,06 | Prečítané:  1096x

"Hollywood je miesto, kde vám platia tisíc dolárov za bozk a päťdesiat centov za dušu. Viem to, lebo som prvú ponuku často odmietla a žiadala tých päťdesiat centov." Marilyn Monroe

Norma Jeane, ktorá sa ako 19-ročná ocitla na obálkach časopisov po celých USA a čoskoro aj po celom svete, nestihla zabudnúť na to, že od svojho narodenia až po nútený vydaj v šestnástich rokoch si ju "podávali ako kus mäsa" rozličné sirotince a pestúnske rodiny. Matka Gladys trpela duševnou chorobou a nedokázala sa o svoje tri deti z viacerých manželstiev a vzťahov postarať. Keď sa jej dcéra uchytila s drobnými rolami v Hollywoode, kde jej zmenili meno na Marilyn Monroe, na matku veľmi rýchle zabudla a tvrdila, že je obojstranná sirota. Svojho otca nepoznala a nikdy nezažila ten pocit (ako sa neskôr s trpkosťou priznala), keď ocko svojej dcére povie, že je krásna a že ju má rád.

Marilyn hrala dovedna vo viac než tridsiatich filmoch. Väčšinou v nich stvárnila postavu krásnej, zvodnej, no nie veľmi inteligentnej plavovlásky, ktorá však využije fakt, že "páni dávajú prednosť blondínkam" a vedomá si svojich ženských zbraní, neváha zaspievať, že "diamanty sú najlepšími priateľmi dievčiny". Možno jej priškrtený, pocukrovaný hlas zaberie aj na milionára, ktovie? Napríklad v komédii Niekto to rád horúce (1959), kde síce scenárista a režisér akoby rátali s tým, že prostoduchá speváčka Sugar nespozná muža pod ženskými hábami, ale kde Marilyn/Sugar pôsobí na všetky mužské postavy vo filme (priznajme sa, že aj na nás - po viac než 50 rokoch) tak zvodne a s takou nevinnou, priam detskou (hravou) sexualitou, že ju každý musí mať rád. "I wanna be loved by you... kissed by you... pu-pu-pi-du." Vieme, že filmovanie nebolo ani zďaleka také idylické, lebo Marilyn chodila "na pľac" s niekoľkohodinovým meškaním a režisér B. Wilder dával scény s ňou veľa ráz zopakovať, takže herci Tony Curtis a Jack Lemmon mali tej magickej príťažlivosti sexidolu už po krk a Curtis neskôr vyhlásil, že bozkávať Sugar "bolo ako bozkávať Hitlera". Od sukničkára Tonyho, ktorý sa po herečkinej smrti chválil, že s ňou mal počas filmovania pomer, je to predsa len "tuhá káva". Alebo výborná reklama?

Jedným z mála filmov, kde mohla hrať plnokrvnú postavu, boli Mustangy (1958). Vtedajší manžel Arthur Miller vychádzal pri písaní scenára z toho, ako Marilyn poznal a čo si s ňou vytrpel. Marilyn bola na Arthura nahnevaná, lebo sa domnievala, že sa jej chce pomstiť za nevydarené manželstvo a že jej takto dáva vypiť kalich trpkosti do dna. Nečudo, že nástojila na tom, aby sa scenár prepísal, a nie iba raz. (Mimochodom, ani pri ostatných filmoch nebola so scenármi veľmi spokojná a zakaždým nútila režisérov, aby ich dali upraviť.)

Poslednú rolu si Marilyn "zahrala" v noci zo 4. na 5. augusta 1962: nehrala príťažlivú ženu v najlepších rokoch, ideál Ameriky a ostatného sveta, ale donútili ju "zahrať" obeť. Zavraždili ju. Kto zabil Marilyn Monroe? Robert F. Kennedy, brat veľkého prezidenta JFK, ktorý mal rovnako ako JFK s Marilyn pomer a ktorý 4. augusta 1962 dvakrát navštívil jej dom v Los Angeles? Alebo to boli zabijaci, ktorých poslala mafia? Či niekto iný?

Dodnes to nevieme celkom-celkom presne. Ale tušíme... Preto som sa pred rokom a čosi pokúsil dať na to odpoveď - vo svojej divadelnej hre "Krátky nešťastný život Marilyn Monroe". Zatiaľ ju slovenské divadlá nehrali. Spýtajte sa režisérov a dramaturgov a riaditeľov divadiel, prečo. V týchto dňoch však vychádza ako kniha v tureckom preklade: Marilyn Monroe’nun Kısa ve Mutsuz Hayatı. Koncom júla knihu predstavíme v Istanbule, kde istý mladý režisér má záujem hru inscenovať. Vraj ako džezový muzikál. Nuž, uvidíme.

Hru medzitým preložili aj do angličtiny a rumunčiny...

Pre vás, ktorí ste prečítali tento môj blog až po tieto riadky, ešte chuťovka: úryvok zo scény, keď sa Marilyn rozpráva s Johnom F. Kennedym po spoločne strávenej noci:

Marilyn:

Báť, čoho by ste sa mali báť, Prez? (Pristúpi k Jackovi, ľahko ho objíme a hľadí mu do očí.) Koho? Mafiánov? Zabijakov zo CIA? Alebo Fidelových ostrostrelcov?

Jack:

Neviem. Keby som len vedel, koho sa najviac báť? Južanov, lebo ich bývalým otrokom chcem konečne, takmer po sto rokoch, dať občianske práva? Alebo Lyndona, lebo chcem z Vietnamu stiahnuť našich poradcov? Mám sa báť Giancana a Roselliho, lebo im môj otec čosi sľúbil, čo by sám nemohol nikdy splniť? (Povytiahne znova zásuvku stolíka, vyberie škatuľku s cigarami, jednu si na chvíľu strčí do úst, navlhčí perami, potom vezme zo zásuvky malý nožík a oreže konček cigary.)

Marilyn (hľadí Jackovi stále do očí, naslepo pritom siahne do zásuvky a vyberie pochrómovaný zapaľovač. Pripáli Jackovi cigaru, ten si slastne z nej potiahne):

Tuším, že najväčšiu dôveru spomedzi všetkých máte... ku mne... a k Fidelovi... Je to preto...

Jack:

... lebo sa vás dvoch nemusím vôbec báť? Neviem, dievčatko, ako ty, ale Fidel by sa mohol skôr báť mňa...

Marilyn:

Vás? Snáď by ste ho nedali zabiť?

Jack (nahlas sa rozosmeje):

Ale dal, pravdaže, by som ho dal... zabiť. A vieš ako? (V očiach mu vzbĺknu plamienky ako pubertiakovi, keď sa chystá vyviesť nejakú lotrovinu.)

Marilyn:

Ako?

Jack:

No, vybavil by som ti cestu do Havany. Tajná súkromná misia. „Slávna herečka s úzkymi väzbami na amerických komunistov chce konečne poznať veľkého revolucionára, ktorý má jej akt zavesený v pracovni.“

Marilyn:

Prez, čo vy všetko neviete? Dokážete čítať aj moje myšlienky a túžby?

Jack:

Niekedy. No viac sa spolieham na materiály, ktoré mi predkladá riaditeľ Hoover.

Marilyn:

Tak dobre, povedzme, že by som šla do Havany s tým... poslaním. A s nejakou ampulkou jedu, predpokladám. Čo keby... čo keby som si to na poslednú chvíľu rozmyslela?

Jack:

Rozmyslela? Atentátnička nemá čo rozmýšľať. Má konať.

Marilyn:

Ja by som aj konala. No namiesto jedu by som Fidelovi dala seba.

Jack len neveriacky pokrúti hlavou.

Marilyn:

Prečo nie? Jednak by sa to patrilo, ak sa má atentátnička dostať k obeti čo najbližšie, a jednak... A jednak by som bola zvedavá.

Jack:

Zvedavá na čo?

Marilyn:

Ako to robia revolucionári. Či preťahujú rovnako ako prezidenti, alebo na to idú celkom inak. Tak revolučne, viete?

Jack:

Moje zdroje tvrdia, že Fidel by na to šiel s čižmami.

Marilyn:

Pokefoval by ma čižmami? A to už ako?

Jack (rozosmeje sa):

Nie, počúvaj, čo hovorím: „s čižmami“. To sa nedávno stalo jednej zvedavej americkej novinárke.

Marilyn:

Pretiahol ju s čižmami na nohách?

Jack iba prikývne a smeje sa ďalej.

Marilyn:

Strašne barbarské. Ako dajaký kovboj. To by som mu nedovolila. Bodygardi by mu museli tie čižmy vyzuť...

Jack:

A za odmenu by sa smeli prizerať, však? A bonzli by to novinárom. Júj, tie titulky: „Fidel konečne bez čižiem a pištole – v posteli s Marilyn Monroe.“

Marilyn:

Prez, myslíte, že o tom by naše noviny písali? Keď o vás a o mne nesmú?

Jack:

Nesmú, lebo som prezident tejto krajiny a v súkromí sa mi nemajú čo rýpať.

Marilyn:

A v mojom sa môžu? Kamkoľvek pricestujem, hneď je tam kopa novinárov a vypytujú sa jeden cez druhého: (Zahrá to ako scénku – pridŕža ruku s natiahnutým ukazovákom pred Jackovými ústami, potom zase pred svojimi ústami, mení hlas.) „Marilyn, môžete nám potvrdiť chýry, že…? Stretávate sa znova s DiMaggiom? Podvádzali ste Millera? A čo Sinatra? A čo váš psychoanalytik?” Ale nikdy sa nespýtajú, či spávam s prezidentom.

Jack:

Netrúfnu si. Mohli by mať problémy. Biely dom má dlhé chápadlá, chápeš?

Marilyn:

Na Millera či DiMaggia by sa vypytovali v jednom kuse.

Jack:

Sú to klebety a tie ich zaujímajú. Lebo zaujímajú ich čitateľov. Ale mojej Jacqueline podobné otázky klásť nesmú, pretože je prvá dáma.

Marilyn:

A keby, keby… (Pristúpila ku dverám na terasu, odhrnie záves a pootvorí dvere.) … keby ste sa rozviedli, ako ste mi včera sľúbili? A ja by som sa stala prvou dámou… Potom by ma už novinári prestali otravovať?

Jack (rýchle podíde k dverám a zatiahne ich. Zatiahne aj záves):

Marilyn, to nesmieš. Chlapci zo Secret Service by najprv museli prehľadať tie kríky oproti a stáť vonku na terase…

Marilyn:

Prez, tak to ste nevtipkovali? Vy sa skutočne bojíte o svoj život? (Zmeravie, na čosi si spomenie.) Aj ja mám niekedy pocit, že ma sledujú. Vlastne stále mám pocit, že ma niekto sleduje.

Jack:

To je čosi iné – vravia tomu stihomam. Paranoja. Bežná duševná choroba. (Zasmeje sa.) V Amerike ju má každý druhý...

Marilyn (namrzene):

Ja nie som chorá… A nezahovárajte! Pýtala som sa, či by mi novinári prestali klásť nepríjemné otázky, keby som sa stala prvou dámou…

Jack:

Marilyn, ty nemôžeš byť prvou dámou.

Marilyn:

Prečo?

Jack:

Nie si na to stavaná.

Marilyn:

No dovoľte! Podľa novinárov túžia milióny mužov po mojom tele…

Jack:

Myslel som „stavaná psychicky“. Prvá dáma musí mať vyberané spôsoby, správanie, eleganciu, musí byť odolná voči stresu…

Marilyn:

A ja akože nič z toho nemám?

Jack:

Ty si herečka. Vieš sa prevteliť do rozličných postáv, pováh…

Marilyn:

No, určite… stále ma obsadzujú v komédiách ako sprostučkú blondínu, čo si chce naraziť milionára…

Jack:

Máš na viac, vieš výborne zahrať aj charakterové postavy… Ale…

Marilyn:

Ale čo?

Jack:

Nie si stvorená z materiálu, z akého sa rodia prvé dámy.

Marilyn prudkým pohybom odhrnie záves, otvorí dvere na terasu a vyjde von. Jack ostane stáť uprostred miestnosti a chytí sa rukami za hlavu.

Tma.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?