Norma Jeane, ktorá sa ako 19-ročná ocitla na obálkach časopisov po celých USA a čoskoro aj po celom svete, nestihla zabudnúť na to, že od svojho narodenia až po nútený vydaj v šestnástich rokoch si ju "podávali ako kus mäsa" rozličné sirotince a pestúnske rodiny. Matka Gladys trpela duševnou chorobou a nedokázala sa o svoje tri deti z viacerých manželstiev a vzťahov postarať. Keď sa jej dcéra uchytila s drobnými rolami v Hollywoode, kde jej zmenili meno na Marilyn Monroe, na matku veľmi rýchle zabudla a tvrdila, že je obojstranná sirota. Svojho otca nepoznala a nikdy nezažila ten pocit (ako sa neskôr s trpkosťou priznala), keď ocko svojej dcére povie, že je krásna a že ju má rád.
Marilyn hrala dovedna vo viac než tridsiatich filmoch. Väčšinou v nich stvárnila postavu krásnej, zvodnej, no nie veľmi inteligentnej plavovlásky, ktorá však využije fakt, že "páni dávajú prednosť blondínkam" a vedomá si svojich ženských zbraní, neváha zaspievať, že "diamanty sú najlepšími priateľmi dievčiny". Možno jej priškrtený, pocukrovaný hlas zaberie aj na milionára, ktovie? Napríklad v komédii Niekto to rád horúce (1959), kde síce scenárista a režisér akoby rátali s tým, že prostoduchá speváčka Sugar nespozná muža pod ženskými hábami, ale kde Marilyn/Sugar pôsobí na všetky mužské postavy vo filme (priznajme sa, že aj na nás - po viac než 50 rokoch) tak zvodne a s takou nevinnou, priam detskou (hravou) sexualitou, že ju každý musí mať rád. "I wanna be loved by you... kissed by you... pu-pu-pi-du." Vieme, že filmovanie nebolo ani zďaleka také idylické, lebo Marilyn chodila "na pľac" s niekoľkohodinovým meškaním a režisér B. Wilder dával scény s ňou veľa ráz zopakovať, takže herci Tony Curtis a Jack Lemmon mali tej magickej príťažlivosti sexidolu už po krk a Curtis neskôr vyhlásil, že bozkávať Sugar "bolo ako bozkávať Hitlera". Od sukničkára Tonyho, ktorý sa po herečkinej smrti chválil, že s ňou mal počas filmovania pomer, je to predsa len "tuhá káva". Alebo výborná reklama?
Jedným z mála filmov, kde mohla hrať plnokrvnú postavu, boli Mustangy (1958). Vtedajší manžel Arthur Miller vychádzal pri písaní scenára z toho, ako Marilyn poznal a čo si s ňou vytrpel. Marilyn bola na Arthura nahnevaná, lebo sa domnievala, že sa jej chce pomstiť za nevydarené manželstvo a že jej takto dáva vypiť kalich trpkosti do dna. Nečudo, že nástojila na tom, aby sa scenár prepísal, a nie iba raz. (Mimochodom, ani pri ostatných filmoch nebola so scenármi veľmi spokojná a zakaždým nútila režisérov, aby ich dali upraviť.)
Poslednú rolu si Marilyn "zahrala" v noci zo 4. na 5. augusta 1962: nehrala príťažlivú ženu v najlepších rokoch, ideál Ameriky a ostatného sveta, ale donútili ju "zahrať" obeť. Zavraždili ju. Kto zabil Marilyn Monroe? Robert F. Kennedy, brat veľkého prezidenta JFK, ktorý mal rovnako ako JFK s Marilyn pomer a ktorý 4. augusta 1962 dvakrát navštívil jej dom v Los Angeles? Alebo to boli zabijaci, ktorých poslala mafia? Či niekto iný?
Dodnes to nevieme celkom-celkom presne. Ale tušíme... Preto som sa pred rokom a čosi pokúsil dať na to odpoveď - vo svojej divadelnej hre "Krátky nešťastný život Marilyn Monroe". Zatiaľ ju slovenské divadlá nehrali. Spýtajte sa režisérov a dramaturgov a riaditeľov divadiel, prečo. V týchto dňoch však vychádza ako kniha v tureckom preklade: Marilyn Monroe’nun Kısa ve Mutsuz Hayatı. Koncom júla knihu predstavíme v Istanbule, kde istý mladý režisér má záujem hru inscenovať. Vraj ako džezový muzikál. Nuž, uvidíme.
Hru medzitým preložili aj do angličtiny a rumunčiny...
Pre vás, ktorí ste prečítali tento môj blog až po tieto riadky, ešte chuťovka: úryvok zo scény, keď sa Marilyn rozpráva s Johnom F. Kennedym po spoločne strávenej noci:
Marilyn:
Báť, čoho by ste sa mali báť, Prez? (Pristúpi k Jackovi, ľahko ho objíme a hľadí mu do očí.) Koho? Mafiánov? Zabijakov zo CIA? Alebo Fidelových ostrostrelcov?
Jack:
Neviem. Keby som len vedel, koho sa najviac báť? Južanov, lebo ich bývalým otrokom chcem konečne, takmer po sto rokoch, dať občianske práva? Alebo Lyndona, lebo chcem z Vietnamu stiahnuť našich poradcov? Mám sa báť Giancana a Roselliho, lebo im môj otec čosi sľúbil, čo by sám nemohol nikdy splniť? (Povytiahne znova zásuvku stolíka, vyberie škatuľku s cigarami, jednu si na chvíľu strčí do úst, navlhčí perami, potom vezme zo zásuvky malý nožík a oreže konček cigary.)
Marilyn (hľadí Jackovi stále do očí, naslepo pritom siahne do zásuvky a vyberie pochrómovaný zapaľovač. Pripáli Jackovi cigaru, ten si slastne z nej potiahne):
Tuším, že najväčšiu dôveru spomedzi všetkých máte... ku mne... a k Fidelovi... Je to preto...
Jack:
... lebo sa vás dvoch nemusím vôbec báť? Neviem, dievčatko, ako ty, ale Fidel by sa mohol skôr báť mňa...
Marilyn:
Vás? Snáď by ste ho nedali zabiť?
Jack (nahlas sa rozosmeje):
Ale dal, pravdaže, by som ho dal... zabiť. A vieš ako? (V očiach mu vzbĺknu plamienky ako pubertiakovi, keď sa chystá vyviesť nejakú lotrovinu.)
Marilyn:
Ako?
Jack:
No, vybavil by som ti cestu do Havany. Tajná súkromná misia. „Slávna herečka s úzkymi väzbami na amerických komunistov chce konečne poznať veľkého revolucionára, ktorý má jej akt zavesený v pracovni.“
Marilyn:
Prez, čo vy všetko neviete? Dokážete čítať aj moje myšlienky a túžby?
Jack:
Niekedy. No viac sa spolieham na materiály, ktoré mi predkladá riaditeľ Hoover.
Marilyn:
Tak dobre, povedzme, že by som šla do Havany s tým... poslaním. A s nejakou ampulkou jedu, predpokladám. Čo keby... čo keby som si to na poslednú chvíľu rozmyslela?
Jack:
Rozmyslela? Atentátnička nemá čo rozmýšľať. Má konať.
Marilyn:
Ja by som aj konala. No namiesto jedu by som Fidelovi dala seba.
Jack len neveriacky pokrúti hlavou.
Marilyn:
Prečo nie? Jednak by sa to patrilo, ak sa má atentátnička dostať k obeti čo najbližšie, a jednak... A jednak by som bola zvedavá.
Jack:
Zvedavá na čo?
Marilyn:
Ako to robia revolucionári. Či preťahujú rovnako ako prezidenti, alebo na to idú celkom inak. Tak revolučne, viete?
Jack:
Moje zdroje tvrdia, že Fidel by na to šiel s čižmami.
Marilyn:
Pokefoval by ma čižmami? A to už ako?
Jack (rozosmeje sa):
Nie, počúvaj, čo hovorím: „s čižmami“. To sa nedávno stalo jednej zvedavej americkej novinárke.
Marilyn:
Pretiahol ju s čižmami na nohách?
Jack iba prikývne a smeje sa ďalej.
Marilyn:
Strašne barbarské. Ako dajaký kovboj. To by som mu nedovolila. Bodygardi by mu museli tie čižmy vyzuť...
Jack:
A za odmenu by sa smeli prizerať, však? A bonzli by to novinárom. Júj, tie titulky: „Fidel konečne bez čižiem a pištole – v posteli s Marilyn Monroe.“
Marilyn:
Prez, myslíte, že o tom by naše noviny písali? Keď o vás a o mne nesmú?
Jack:
Nesmú, lebo som prezident tejto krajiny a v súkromí sa mi nemajú čo rýpať.
Marilyn:
A v mojom sa môžu? Kamkoľvek pricestujem, hneď je tam kopa novinárov a vypytujú sa jeden cez druhého: (Zahrá to ako scénku – pridŕža ruku s natiahnutým ukazovákom pred Jackovými ústami, potom zase pred svojimi ústami, mení hlas.) „Marilyn, môžete nám potvrdiť chýry, že…? Stretávate sa znova s DiMaggiom? Podvádzali ste Millera? A čo Sinatra? A čo váš psychoanalytik?” Ale nikdy sa nespýtajú, či spávam s prezidentom.
Jack:
Netrúfnu si. Mohli by mať problémy. Biely dom má dlhé chápadlá, chápeš?
Marilyn:
Na Millera či DiMaggia by sa vypytovali v jednom kuse.
Jack:
Sú to klebety a tie ich zaujímajú. Lebo zaujímajú ich čitateľov. Ale mojej Jacqueline podobné otázky klásť nesmú, pretože je prvá dáma.
Marilyn:
A keby, keby… (Pristúpila ku dverám na terasu, odhrnie záves a pootvorí dvere.) … keby ste sa rozviedli, ako ste mi včera sľúbili? A ja by som sa stala prvou dámou… Potom by ma už novinári prestali otravovať?
Jack (rýchle podíde k dverám a zatiahne ich. Zatiahne aj záves):
Marilyn, to nesmieš. Chlapci zo Secret Service by najprv museli prehľadať tie kríky oproti a stáť vonku na terase…
Marilyn:
Prez, tak to ste nevtipkovali? Vy sa skutočne bojíte o svoj život? (Zmeravie, na čosi si spomenie.) Aj ja mám niekedy pocit, že ma sledujú. Vlastne stále mám pocit, že ma niekto sleduje.
Jack:
To je čosi iné – vravia tomu stihomam. Paranoja. Bežná duševná choroba. (Zasmeje sa.) V Amerike ju má každý druhý...
Marilyn (namrzene):
Ja nie som chorá… A nezahovárajte! Pýtala som sa, či by mi novinári prestali klásť nepríjemné otázky, keby som sa stala prvou dámou…
Jack:
Marilyn, ty nemôžeš byť prvou dámou.
Marilyn:
Prečo?
Jack:
Nie si na to stavaná.
Marilyn:
No dovoľte! Podľa novinárov túžia milióny mužov po mojom tele…
Jack:
Myslel som „stavaná psychicky“. Prvá dáma musí mať vyberané spôsoby, správanie, eleganciu, musí byť odolná voči stresu…
Marilyn:
A ja akože nič z toho nemám?
Jack:
Ty si herečka. Vieš sa prevteliť do rozličných postáv, pováh…
Marilyn:
No, určite… stále ma obsadzujú v komédiách ako sprostučkú blondínu, čo si chce naraziť milionára…
Jack:
Máš na viac, vieš výborne zahrať aj charakterové postavy… Ale…
Marilyn:
Ale čo?
Jack:
Nie si stvorená z materiálu, z akého sa rodia prvé dámy.
Marilyn prudkým pohybom odhrnie záves, otvorí dvere na terasu a vyjde von. Jack ostane stáť uprostred miestnosti a chytí sa rukami za hlavu.
Tma.