Niekedy v r. 2000 ma pani Tereza Michalová požiadala, či na prezentácii jej knihy o A. Dubčekovi môže zaznieť moja báseň „Sen o skokanovi do vody“, ktorú som napísal v r. 1988. Báseň-sen o politikovi, ktorý v lete 1968 skočil na kúpalisku v Santovke „šípku“ do vody... a ktorý sa v sne nedokáže vynoriť na hladinu, lebo tá sa premenila na sklo. Prišiel som si do klubu spisovateľov na Laurinskej vypočuť, ako môj zvláštny sen „vyloží“ a pretlmočí recitátor. Na moje prekvapenie zrazu do klubu vošiel Ladislav Chudík, ktorý pred pozvanými hosťami zarecitoval prvé verše básne a spravil krátku pauzu: „Jedna z dcér zrazu zostarla, má dvadsať / ako ja (o tie roky som zrazu omladol), / sedí so mnou na kraji bazéna, / čľapkáme si nohy... / ,Kto je tamten pán s dlhým nosom, / prečo ho stále fotografujú? / A prečo skáče iba on?´" Keď herec dočítal báseň končiacu sa slovami „A odrazová doska sa ešte chveje“, rozhostilo sa ticho, veľké ticho... a po pár sekundách zaznel potlesk. Zašiel som za pánom Chudíkom a vravím: „Majstre, úžasne ste tú báseň predniesli. Nikdy som si nemyslel, že je taká dobrá.“ A pán Chudík na to: „Majstre, ale tá báseň je naozaj dobrá.“ Dodal, že v rozhlase viac ráz recitoval moje básne. Spýtal som sa ho: „Ako to robíte, že takú obyčajnú báseň pretlmočíte tak neobyčajne?“ Chudík: „Nikdy neviem, či poslucháči budú dostatočne vnímaví. Preto prvé verše prečítam neutrálnym tónom, sledujem, ako ľudia reagujú, a keď vidím, že môj hlas akoby sa od ich sluchu odrážal, pokračujem v neutrálnom tóne až do konca. Ale keď zaregistrujem, že publikum vie, že sa vyzná, že chápe, idem do hĺbky a posolstvo básne interpretujem všetkými nástrojmi, aké mám k dispozícii.“
Možno ešte niečo dodal, možno niečo povedal trocha inak, ale to „Majstre, tá báseň je naozaj dobrá“ ma vtedy tak pohladkalo po duši, že mi krátke stretnutie s majstrom Chudíkom ostane navždy v pamäti.