Zato krásu žien, ich lásku, milenecký vzťah vedel vyťažiť zo slov ako málokto iný. Táto báseň vznikla ako "tajné venovanie" Rilkeho milenke Lulu Albertovej-Lazardovej (krásnej vydanej maliarke, s ktorou mal prežiť dobrodužné aj trvácne chvíle v prvých mesiacoch 1. svetovej vojny).
TY, VOPRED UŽ
stratená milenka, ktorá si nikdy neprišla,
neviem, aké tóny sú ti milé.
Keď vlny budúcnosti búšia o môj breh,
už sa ťa nepokúšam spoznať. Obrovské
obrazy vo mne, ďaleké kraje, kam som vkročil,
mestá a veže a mosty a ne-
tušený ohyb ciest
a sila krajín, v ktorých kedysi
bohovia prebývali:
to všetko sa vo mne zbiera,
aby ti dalo význam, tebe,
čo unikáš.
Si sad, si záhrada,
s toľkou nádejou som ich
vídal. Oblok otvorený
vo vidieckom dvore - takmer si
podišla ku mne v zadumaní. Našiel som
uličky, práve si nimi prešla,
zrkadlá vo výkladoch
sa ešte chveli závratom z teba a zhrozene
vrhali naspäť môj nečakaný obraz. - Ktovie,
nespieval ten istý vták v nás včera večer,
v každom osamote?
Paríž zima 1913/1914
Rilkemu neboli cudzie ani erotické tóny. Možno, že Marilyn čítala jeho báseň LÉDA, alebo nebodaj SEDEM BÁSNÍ (tzv. falických)? Ktovie. Ale ten božský pocit, aký údajne premkol kráľovnú Lédu, keď si Zeus predsavzal, že ju obšťastní nejakým božským, hoci aj poškrvrneným potomstvom, ten pocit nebol Marilyn Monroeovej cudzí... Netajila sa totiž nikdy tým, že mala a má sex rada. Ale hoci sa pod jej prifarbované perie dralo nejedno vreteno božského herca, ba vari aj politika, Boh ani Zeus to nebol. Žiaľ, či našťastie. Lebo bohyňou bola ona.
Ale to som sa od Rilkeho a Lédy dostal priďaleko. Tu je teda Rilkeho LÉDA, stvorená z neobyčajných písmen pred sto rokmi v Paríži (a preložená mnou do obyčajných písmen smrteľníka):
LÉDA
Keď boh raz v tvŕdzi labuť postretol,
takmer sa zľakol toľkej krásy vtáka.
Zmätený celý zmizol v ňom a čakal,
lež podvod k činu skôr ho priviedol,
než skúsil vyskúšať si pocity
neskúšaného bytia. Otvorená
spoznala boha v labuti, čo stená,
a vedela hneď: prišiel prosiť si,
čo v odpore mu nevie, zmätená,
odoprieť. Zletel na ňu, dnu sa derie
slabnúcou rukou koniec vretena,
a boh sa do milenky roztápal.
Až potom šťastne cítil svoje perie
a skutočne sa labuťou v jej lone stal.
Paríž jeseň 1907
Prečítajte si to prípadne ešte raz - vy, ktorí máte radi poéziu, aj vy prudérni, ktorí napriek tomu viete, že vysoké umenie nechodí po rovných a schodných chodníčkoch.
Nabudúce vám porozprávam niečo o Rarone, kde je Rilke pochovaný. A o jeho údajných švajčiarskych šľachtických predkoch. Dobre? Ale ak nechcete, nemusíte.
