Milan Rúfus konečne laureátom medzinárodnej ceny

Autor: Milan Richter | 14.12.2008 o 14:50 | Karma článku: 6,75 | Prečítané:  2745x

Milan Rúfus, básnik svetového formátu, sa 10. decembra dožil 80 rokov. Občianske združenie Svetový kongres básnikov (v spolupráci s inými organizáciami) usporiadalo pri tejto príležitosti v rámci Festivalu Jána Smreka presne v ten deň medzinárodný seminár za účasti 15 slovenských a zahraničných literárnych vedcov, prekladateľov a básnikov. V Univerzitnej knižnici si prišlo referáty a najmä M. Rúfusa vypočuť asi 60 poslucháčov, medzi nimi aj veľké osobnosti slovenskej literárnej vedy. O deň nato, 11. decembra, si básnik prišiel do Divadla Astorka Korzo ´90 prevziať medzinárodnú Cenu Crane Summit za poéziu. Túto príležitosť si nedalo ujsť asi 180 milovníkov Rúfusovej poézie, vrátane ilustrátorov jeho kníh, vykladačov jeho diela, starostu jeho rodiska, bývalého prezidenta či súčasného podpredsedu vlády.

Seminár NEBUĎ KU MNE ZLÁ, BÁSEŇ s príspevkami M. Bátorovej, J. Kuniaka, V. Petríka, D. Podrackej, L. Šimona, J. Zambora, A. Hermidu z Madridu, M. Jähnichena z Berlína, J. Minahana z Írska, J. Štroblovej z Prahy, M. Younga a Yu Hsiho z Taiwanu, Á. Tözsera či N. Hammarbergovej (SR/Švédsko) bol zároveň malým poďakovaním sa majstrovi Rúfusovi. Pán Rúfus prišiel asi v polovici seminára a novinári, ktorí veľmi dobre čuchajú senzáciu (ako dravce krv), sa naňho vrhli s desiatkami naivných, až hlúpych otázok (možno s výnimkou redaktoriek Slovenského rozhlasu, ktoré sú kultivované a čosi o literatúre vedia). M. Rúfus napriek tomu, že veľmi zle počuje, im odpovedal esejisticky presne, netušiac, ako sa jeho slová nakoniec zjavia-nezjavia pristrihnuté či okresané či preinačené v printových médiách a "prerozprávaní" televíznych redaktoriek. Napriek tomu všetkému vydržal sedieť v žiari svetiel a bleskov fotoaparátov a stihol sa poďakovať taiwanskému básnikovi a zakladateľovi Ceny Crane Summit za jeho veľkorysosť.

RufusDar.jpg

Odovzdal Yu Hsimu dar zabalený v červenom papieri a nikto v sále (s výnimkou pani Rúfusovej, tlmočníčky Z. Krylovej a mňa) nevedel, že darom je básnikov reliéf zhotovený popredným slovenským umelcom v kovovej zliatine s priloženým listom, na ktorom je popri slovku "Ďakujem" v slovenčine aj čínske "Še-še".

Bola to takpovediac generálna skúška na 11. decembra večer, keď v preplnenom Divadle Astorka, vyzdobenom či prizdobenom taiwanskými usporiadateľmi na ich spôsob (plátna s fotografiami zakladateľa ceny a jeho ázijskými priateľmi-prezidentmi, ale aj s M. Rúfusom), si po dvoch DVD (chvála básnika, ale aj inštitúcie, ktorá mu cenu udelila), vypočutí svojich básní v slovenčine, češtine, angličtine a čínštine a vypočutí prejavov (o.i. aj prejavu ministra kultúry SR M. Maďariča, ktorý v jeho neprítomnosti prečítal štátny tajomník MK SR I. Sečík) prevzal Milan Rúfus konečne svoju prvú medzinárodnú cenu, pozostávajúcu nielen zo zlatého radu (medaily), plakety, diplomu a knihy básní v čínštine, ale aj z okrúhlych 30.000 dolárov.

 YuHsiKovacRufus.jpg

Zakladateľ ceny Yu Hsi si prizval na odovzdanie zlatého radu bývalého prezidenta SR M. Kováča, kým pri odovzdaní diplomu a plakety mu zase asistovali podpredseda vlády SR D. Čaplovič a členovia výboru Medzinárodného fóra Crane Summit, básnici z Maďarska a Mongolska. Mne ako hlavnému organizátorovi tohto slávnostného odovzdávanie ceny a členovi poroty, ktorá rozhodla o cene pre M. Rúfusa, sa "ušlo" asistovať pri veľmi rýchlej prezentácii knihy Rúfusových básní v čínštine - básnikovi ju vtisol do ruky M. Young, prekladateľ tohto výberu z angličtiny a nový prezident Svetovej akadémie umenia a kultúry. (A "ušlo" sa mi postáť za básnikom, keď ho svorka fotografov zvečňovala s plaketou, podpredsedom vlády a zakladateľom ceny.)

YuCaplRufus.jpg

RufusYuCaplovRichter.jpg

RufusCinKnih.jpg

Milan Rúfus prežíval celý tento ceremoniál s tlmenými emóciami a zmohol sa iba na pár viet, v ktorých sa publiku ospravedlnil, že si zabudol horné zuby v pohári, no zároveň prehlásil, že sa "cíti ako Alenka v ríši divov" a že tak ako platí, že ak je zle môže byť ešte horšie, platí aj to, že ak je dobre, môže byť ešte lepšie. Ľudia prijali jeho slová s potleskom - možno mysleli na to, čo ich čaká v eurokrajine "bez divov" od 1. januára, možno si vyložili básnikov optimizmus ako tiché želanie, že takýchto medzinárodných ocenení môže prísť v budúcnosti aj viac.

Nie všetko sa muselo návštevníkom tohto určite historického "večera Ceny Crane Summit" páčiť. Ani ja som nebol nadšený, že zakladateľ ceny Yu Hsi a jeho tím položili na každé sedadlo farebnú brožúrku o Cene Crane Summit, v ktorej slovenský preklad Yu Hsiho prejavu bol veľmi čudný, pretože ho nevyhotovila ani sinologička Z. Krylová, statočne tlmočiaca zakladateľove čínske zvuky do našej zrozumiteľštiny, ani ja, ba ani sme o ňom do chvíle, keď sme si brožúrku otvorili, nevedeli. Nepáčil sa mi ani patetický štýl Taiwancov, označenie M. Rúfusa za "jasnú hviezdu na slovenskom nebi" - ale ako sa vraví, iný kraj iný mrav.

Nakoniec pán Rúfus už nevládal obsedieť (po hodine sedenia máva zvyčajne prudké bolesti v krížoch a vôbec mu veľké zhromaždenia ľudí "nejdú k duhu") a moderátorka musela slávnostný večer predčasne ukončiť. Nevypočuli sme si teda ešte druhé kolo recitácií, ani dve skladby čínskych skladateľov v prednese 19-ročnej konzervatoristky-flautistky z Taipei. Mne rozličné organizačné povinnosti nedovolili po skončení večera správne zhodnotiť a oceniť, resp. neoceniť výsledný dojem, no jedno mi napriek všetkému bolo a je jasné: Milanovi Rúfusovi, tomu "rodinnému striebru Slovenska" (ako som ho označil v svojom príhovore), sa konečne dostalo veľkého medzinárodného uznania (aj zlatý rad, aj plaketa, aj diplom, aj veľká finančná suma, aj kniha v čínštine), vďaka ktorému má jeho poézia otvorené dvere na čínsky knižný trh (odhadujem, že je niekoľko stonásobne väčší než ten náš maličký slovenský).

Tešil som sa tomu ako obdivovateľ Rúfusovho diela, ako jeho mladší kolega, ba vari aj priateľ, ako vydavateľ jeho súborného diela a šíriteľ jeho diela vo svete - a bolo mi v tej chvíli celkom jedno, že mi za dlhoročnú prácu, ktorá viedla (aj) k tomuto oceneniu Rúfusovej tvorby, vôbec nikto nepoďakoval.

Fotografie v článku: Peter Procházka
fotografia M. Rúfusa s knihou a zlatým radom: TASR

Pre tých, ktorí majú čas a náladu a výdrž, prikladám ešte svoj príhovor:

Slovenské rodinné striebro 

Milan Rúfus – jeho osobnosť, jeho osud a najmä jeho tvorba – patrí nespochybniteľne do rodinného striebra Slovenska. Nemožno ho obísť. Ba aj tí, čo ho obchádzajú a zámerne tu i tam nespomenú, potvrdzujú jeho neprítomnosťou svoju malosť, svoju prašivú malosť. Pretože Rúfus aj tam, kde chýba, vlastne je, hovorí a svedčí. Nemožno ho vyňať zo slovenskej kultúry 20. storočia, prečnieva mnohých, ak nechcem povedať, že takmer všetkých.           

A my, slovenskí čitatelia, jeho kolegovia, jeho študenti a obdivovatelia, ho okrem toho všetkého máme radi. Jednoducho radi. Jeho osobu, osobnosť a jeho verše, ktoré sa nám vryli tak hlboko do vedomia a podvedomia, že tam zostanú do nášho posledného dychu.           

Ale aj ten najväčší spisovateľ by ostal miláčikom iba svojho národa, uzamknutý v jazyku – keby jeho texty nepreniesli prekladatelia do iných kultúr, jazykov, epôch. Ak spisovateľ píše v „malom“ jazyku a navyše takmer polstoročie žije a tvorí v neslobodnej krajine, je úloha prekladateľov o to významnejšia, ba kľúčová, aby sa autorovo dielo dostalo aj k čitateľom v iných častiach sveta.           

Milan Rúfus mal a má našťastie na dobrých prekladateľov, na žičlivých vydavateľov a na kompetentných vykladačov svojho diela šťastie. Od 70. rokov minulého storočia, keď sa jeho básne začali objavovať v inojazyčnom ošatení, získal si vážnosť, meno, no najmä verných čitateľov v mnohých kútoch Zeme. Som rád, že som mohol prispieť k tomu, aby Rúfusova poézia vyšla v španielčine, angličtine a teraz v čínštine, že si ju všimli aj vo Švédsku, kde ju spoluprekladal predseda Nobelovho výboru. A som hrdý na to, že smiem ako vydavateľ postupne vydávať majstrovo súborné dielo – to skutočné rodinné striebro Slovenska.           

Po mnohých oceneniach, ktorých sa tomuto rodinnému striebru dostalo u nás doma, dnes konečne – takmer na deň presne k básnikovmu životnému jubileu – prichádza veľké medzinárodné ocenenie. Je o to cennejšie, že básnika a jeho dielo si všimli až na ďalekom Taiwane, ostrovčeku medzi Čínskym morom a Tichým oceánom, kde sa Dr. Yu Hsi, zakladateľ Medzinárodného fóra Crane Summit, veľkoryso rozhodol založiť cenu za poéziu. Som rád, že medzinárodná porota, ktorej som mal česť byť členom, sa po niekoľkých kolách úvah a hodnotení priklonila k môjmu návrhu a že jej predseda, básnik Maurus Young, dnes prezident Svetovej akadémie umenia a kultúry, po prečítaní básní Milana Rúfusa v angličtine veľmi spontánne a múdro pochopil, že sa jedná o básnika mimoriadnych ľudských a umeleckých kvalít. Áno, Dr. Maurusovi Youngovi patrí naša vďaka – a pravdaže, Dr. Yu Hsimu za jeho štedrosť a veľkorysosť. Básnická a esejistická tvorba Milana Rúfusa je slovenské rodinné striebro. Kým však ozajstné rodinné striebro vyberáme iba v dňoch sviatočných, Rúfusovu poéziu radi čítame a počúvame aj vo všedné dni – lebo patrí k našej duchovnej strave, bez ktorej by sme ako národ a možno ani ako jednotlivci nedokázali prežiť... prežiť dôstojne tento život. 

Vďaka  vám, pán Rúfus, za túto poživeň.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                      

                Milan Richter

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Poórovi a jeho ľuďom sa za posledný rok v trnavskej nemocnici darilo

Firmy s väzbami na trnavského podnikateľa dodávajú nemocnici palivo, servisujú počítače a riadia tendre.

KOMENTÁRE

Fico to zabalil, s horúcou kávou si nebude páliť prsty

Aká neopätovaná je náklonnosť kaviarne k Smeru – tam ju predsa nik nemiluje!

Denník SME s knihou Róberta Bezáka

Denník SME pripravil pre vás v utorok 19. decembra špeciálne vydanie.


Už ste čítali?