Zomrela poetka a prekladateľka Viera Prokešová

Autor: Milan Richter | 5.1.2009 o 19:03 | Karma článku: 9,55 | Prečítané:  2700x

Bola dlhší čas vážne chorá. Choroba sa postavila Vierke do cesty v období, keď vedela už zúročiť všetko, čo si pretrpela, čo skúsila, čo sa naučila na najosamelejších, najozajstnejších hodinách Poézie, keď ostala sama s minimom vecí okolo seba, s minimom tých pravých slov (ako kedysi Cézanne s niekoľkými kúskami ovocia, stolom - a čistým plátnom). Svojim zbierkam dávala krátke, veľmi zapamätateľné názvy (študenti sú jej za to už dnes vďační): Cudzia, Retiazka, Pleť, Ihla, Vanilka... Svojim básňam dávala malý priestor, tak na jedno dobré nadýchnutie a vydýchnutie. A predsa v každej jej básni (už-už by som napísal "ako u Emily Dickinsonovej", no viem, že osudy týchto dvoch veľkých poetiek-samotárok boli odlišné) sa skrýva drobný príbeh, postreh, drobná gnóma, úvaha, takmer vždy akoby len tak načrtnutá, a predsa nezvyčajne presná vo svojej mnohoznačnosti, v črtajúcich sa možnostiach, v hanblivo načrtnutých obmedzeniach.

 Foto M.Richter

Celkom inak

Predstavovala som si to
celkom inak: zrelosť,
nazvime to tak, vždy už
budeš reagovať primerane,
vyhneš sa nesprávnym
slovám, ale všetko zlé
z mladosti akoby si si ponechala
a ešte to v tebe rastie ako
hladký mach na skale,
ktorá je čoraz vyššia
a nedosažiteľnejšia.

                                       (Vanilka, PETRUS 2007)

 

Áno, Viera Prokešová si ponechala "všetko zlé" i dobré z mladosti a vedela "reagovať primerane", hoci vôbec nie za každú cenu súhlasne. Pamätám sa na istú udalosť na chodbe vydavateľstva Slovenský spisovateľ, keď som sa v januári 1990 slovne oboril na istého popredného básnika a obvinil ho z nedostatku mravnej integrity. (Dôvody som na to mal, ale on zase mal strach a obavy /z istého nacionalistu vo vydavateľstve/ a spor sa naozaj nemal riešiť pred vydavateľskými pracovníkmi.) Malo to za následok, že dotyčný básnik ma chcel na mieste hneď za to prefackať, ak to neodvolám. Vtedy, práve v tej chvíli ma Vierka chytila za ruku a bez slova ma vtiahla do svojej redaktorskej miestnosti. Chvela sa, bola vystrašenejšia než ja, no zareagovala primerane. Aj jej slová: "Mal by si sa mu ísť čo najskôr ospravedlniť" boli primerané situácii. Jej radu som poslúchol a neskôr som s dotyčným básnikom vychádzal dobre, ba veľmi dobre - vari až podnes.

Jednoduché 

Keď sa hovorí o zle,
máš to jednoduché, lebo vtedy, keď
nikto nebýva potrestaný za skutok,
ty sa trýzniš už za myšlienku. 

V konečnom dôsledku na tom však
nezáleží; taká si prudká, že
aj keď čosi neurobíš alebo nepovieš,
perfektne ti to vidno na tvári.
                                                       (Cudzia, Slov.spisovateľ 1984; Ihla, MilaniuM 2005)

Pred desiatimi rokmi, niekedy na jar 1998, sme sa s Vierkou, s Vincom Šikulom, Petrom Jarošom a Jánom Zamborom vydali na ďalekú cestu do Štokholmu, kde sme čítali naše texty v Poľskom inštitúte a na pôde Švédskeho zväzu spisovateľov diskutovali s tromi členmi Švédskej akadémie (z nich jeden bol bývalý a druhý úradujúci predseda Nobelovho výboru) s niekoľkými švédskymi básnikmi a prekladateľmi o našich vzájomných literárnych vzťahoch, o vydávaní kníh a pod. Vierkin tlmený hlas, jej angličtina vedomá si väčšej kultivácie medzi anglofónnymi knižkami než medzi Angličanmi či vôbec cudzincami, jej primerane dávkované názory podložené skúsenosťou - to všetko spravilo dojem aj na oveľa staršieho profesora Espmarka či na svetaskúseného básnika Sjöstranda.

Môžeš

Všeličoho si sa nebála,
a obišlo ťa. Nemusíš byť
v rozpakoch, čo prijať,
čo nabudúce, a deň je
čoraz priezračnejší,
zo zatvorených záhrad
sem presakujú tvrdé
mrazivé farby.
                                              
(Pleť, Slov. spisovateľ 1998; Ihla, MilaniuM 2005)

Viera Prokešová sa priatelila s desiatkami umelcov a intelektuálov. Mal som to šťastie patriť medzi nich. Nebolo to priateľstvo náročné či vysiľujúce, lebo Vierka mala veľkú empatiu a aj tam, kde dala najavo istú zdržanlivú kritickosť, vedela to povedať tak, že človek sa domnieval, že ho chváli. Náročné boli iba jej (či naše) telefonáty, ktoré trvali neraz aj hodinu - a vždy bolo si čo povedať.

Pracovne sme sa zblížili pri jej zobraných básňach, ktoré vydala v mojom vydavateľstve MilaniuM. Prešiel až jej druhý návrh názvu: Ihla. Vierka pôvodne chcela knihu nazvať Kobka, čo sa mne videlo veľmi pošmúrne, priam defetistické. Kým "Ihla", to je aj bodavé, aj spájajúce, zošívajúce...

blogIHLA.jpg

V Ihle (ružová na obálke ju veľmi nenadchýnala, ale vybrala si ilustrátora J. Bubáka, ktorý jej už ilustroval niektoré predchádzajúce knihy, a jej ani mne sa ku knižke z Bubáka nehodilo nič lepšie než tá ruža s lúčmi/tŕňmi - a tá je ružová!) nájdeme aj báseň Jar, ktorej "témou" je "nezapamätateľná pani" Smrť. Báseň vznikla ešte niekedy pred r. 1998 (je v zbierke Pleť) a nás priam zamrazí, ak si pomyslíme, že Vierka si postupne a ku koncu života čoraz častejšie musela tú pani zapamätávať...

Jar

Milá nezapamätateľná pani,
prichádza za ním, ale
čosi vraví aj tebe,
úzkym úsmevom, miernymi
zubami akoby všeličo
oddeľovala, vypĺňala.

On si pozorne uväzuje
kravatu: berie ho na koncert,
do divadla alebo na vidiek,
kde priestranné októbrové
lístie plynie ako karamel,
pod očami, tuhé.

Čo vieš o smrti, miláčik?
A ja? Pochopím, že sa tá
svetlovlasá pani ešte na jar
v stredu popoludní
neprišla pozrieť
práve na mňa?

Pred dvoma rokmi Vierka prekladala pre moje MilaniuM výber z poézie rumunského klasika M. Eminesca. Rumunologička L. Vajdová jej pripravila perfektné filologické interpretácie básní a Viera Prokešová sa zhostila prebásňovania tak skvele, že jej vlani Literárny fond udelil za preklad Cenu Jána Hollého. Vtedy už bola chorá, no tešila sa z tohto ocenenia. A my s ňou. Veď dokázala dať väčšine Eminescových básní takú slovenskú podobu, akú by radi boli prijali mnohí slovenskí básnici z prelomu 19. a 20. storočia. Napríklad tento skvost:

Jamb

Už dávno sťažka hľadám veršu mieru,
čo bude plná medu – plásty na jeseň,
nech uložiť ju pekne v dlhých radoch smiem,
nech plynú, v pauze zvonia, krásu berú.

A drsné vetvy plátno zástav derú,
a duša vstáva na nenávisť, na vášeň –
hneď zasa ústa zapĺňa hlas ako sen,
keď Amor placho núka svoju vieru.

Či som verš našiel u nás, tajuplný,
a či v ňom možno začuť šepot vlny,
či právom táto pocta patrí mu –

nie, riešenie mi teraz nenapadne.
No cudný, najkrajší verš, čo tu vládne,
je jamb – ten má aj silu hrdinu.

                                                      (Mihai Eminescu: Krídla z vosku; MilaniuM 2006)

 BLOGEminescu.jpg

Vlani v lete som mal okrúhle jubileum a moje dcéry potajme požiadali mojich priateľov tu doma aj na celom svete, aby mi do knihy, ktorú dcéry chceli v jedinom výtlačku pre mňa pripraviť (a aj ju vyhotovili), niečo napísali: vinš, pár slov či báseň. Vierka im poslala pre mňa básničku, ktorá sa teraz jednovýtlačkovo skvie (s Vierkiným želaním "Milanovi k neuveriteľnému výročiu všetko, všetko dobré!") v knihe Spoza opony Tvojej šesťdesiatky medzi spomienkou kubánskeho exilového spisovateľa R. Vázqueza Díaza a kresbou  taiwanského básnika Yu Hsiho (s čínskym textom, ktorý znamená: Tao, ktoré sa dá vyjadriť, nie je večné tao). Iba nedávno som zistil, že táto Vierkina báseň vlastne stojí na samom začiatku zamýšľanej knihy EVA, ktorú chcela vydať v Milaniu v tomto roku:

Na chvíľu  

Nič, čo by
ostávalo –
v auguste osí let
trávy v cudzích
šľapajach,
rozpačité prsty
zomknuté, hrdzavý
vír, v ktorom neujdeš,
spln. Prestierané hviezdy. 
 

Obloha si líha, tá
tvoja, zas si ju tak
na chvíľu
otvoriť. 

 

V piatok 9. januára sa pôjdem do bratislavského krematória naposledy rozlúčiť s Vierkou Prokešovou. Možno to nebude naposledy - a určite nie naposledy budem čítať jej báseň, tentoraz jej "Na chvíľu", ktorú mi v lete venovala a ktorú jej takýmto mystickým spôsobom vrátim.

Viera Prokešová sa dožila 51 rokov. A pár mesiacov k tomu. Takmer presne v tom istom veku (51 rokov a 25 dní) a takmer presne v ten istý deň (ona 31. decembra, on 29. decembra) sa dotrápil (áno, tiež mal zhubnú chorobu a tiež sa trápil - prečo to zamlčiavať) rakúsko-nemecký pražský básnik R. M. Rilke (v r. 1926). Ich osudy boli odlišné - ale obidvaja mi boli a sú blízki! Preto tu, na tomto mieste kladiem Vierke na pamiatku kvietok, ktorý som svojím fotoaparátom odtrhol v Rilkeho záhrade pri zámočku Muzot vo švajčiarskom kantone Wallis.

RILKEkvet.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V bašte Smeru deti chorľavejú a starším sa cnie za socializmom

Baníci cítia krivdu, keď niekto kritizuje umelé dotovanie Hornonitrianskych baní vládou. Na ťažkú prácu nedajú dopustiť.


Už ste čítali?