Morálna autorita, básnik údelu, kolega a priateľ ------ Milan Rúfus

Autor: Milan Richter | 25.2.2009 o 10:05 | Karma článku: 12,56 | Prečítané:  6068x

Milan Rúfus bol za svojho dlhého života pre väčšinu Slovákov (aj pre tých, čo ho nečítali) i pre väčšinu svojich čitateľov v zahraničí nespornou morálnou autoritou. A veľkým básnikom. Ako vždy a všade, aj v Rúfusovom prípade existovali a budú existovať skupinky intelektuálov, pre ktorých nebol dostatočne buričský (neprotestoval verejne proti okupácii Československa, nepísal o "rakvách z Grozného"), nebol dosť moderný či postmoderný a žil si kdesi "na Parnase" nad Bratislavou. Aký vlastne bol básnik, ktorého by jedni už dnes radi vymazali z dejín slovenskej literatúry, kým druhí ho pokladajú priam za svätca?

Rufus2007.jpg

Rúfus by sa nad takouto diskusiou iba pousmial, maximálne by zavrtel hlavou a povedal: "Veď to bolo môj študent!" (ako vtedy, keď niekto pred ním znova spomenul, že V. Mikula nezaradil do svojej antológie, ktorá vyšla vo Francúzsku, Rúfusove básne, hoci pred časom UNESCO vydalo vo francúzštine reprezentatívny výber z Rúfusovej tvorby). Bol "vlažný k výplate", ocenenia bral ako čosi nadbytočné, hoci očakávané a určite nie nezaslúžené. (Prijímal ich najradšej v župane, napr. keď mu predseda Národnej rady SR priniesol štátne vyznamenanie do domu, lebo majster sa necítil dosť zdravý na to, aby si ich ho šiel prevziať. Alebo tým chcel povedať: Pre vás je to ocenenie dôležitejšie než pre mňa?) Podobne vlažne prijímal aj negatívnu kritiku, ktorá neraz bola politicky motivovaná (napr. začiatkom 70. rokov minulého storočia, keď D. Okálimu sa jeho poézia a esejistika nezdala dostatočne socialistickorealistická).

Milan Rúfus bol básnikom človečieho údelu, ľudskej tragiky aj obyčajného smútku. Keď koncom 40. rokov minulého storočia vstupoval do slovenskej literatúry, všeličo iné by sa bolo stalinistickým "inžinierom duše" páčilo než údel, tragika a smútok. Najpresnejšie o tom, ako vtedy pochodil, ale aj o tom, ako chápal napr. mier on a ako "oni", napísal (už ako spomienku) v básni "Verše". Keď vyšla knižne v r. 1956 v jeho nepravom debute Až dozrieme, ešte vždy sedeli stovky nevinných Slovákov a Čechov vo väzení, ešte vždy tiekli "slzy za zločiny" komunistov aj gardistov ("mŕtvych kladú do vápennej jamy") a mladý básnik pociťoval "k smrti" smútok pri pohľade na túto "drsnú bolesť sveta".

Verše

Čítali a potom riekli: - Smutné.
Svitlo už a svitlo bez teba.
Už nám tvojej slzookej lutne
v šťastí našom, synak, netreba.

Za mier musí básnik do olova
tvrdo písať spravodlivú zášť.
Sláviť musí jasným zvonom slova
radostnú a rozkvitnutú vlasť! -

A mne v ústach horký prúd sa pení,
oťažel mi v rukách tmavý slák.
Pisklo v hrdle slovkom utrateným:
Netreba... No čože? Dobre tak. 

Nech si hvízda, nech si hvízda jeseň,
ako vzlyk sa z hrude derie rým.
Už si svoju ťažkých krídel pieseň
nikomu viac do rúk nezverím.

Nechcel som sa sebe koriť, smiešny.
Nechcel som o plytkom bôli húsť.
Cudzia slza svieti z mojich piesní.
Cudzia rana horí z mojich úst.

Mier. A v tichu, ním ten výkrik sviští,
hneď sa podlo hlaveň rozšteká.
Nikdy ešte v toľkej nenávisti
nepočalo slovo človeka.

Preto verš môj ťažkým krídlom vzlieta.
Ľudský plač mu z krídla ulomí.
Preto, hľadiac v drsnú bolesť sveta,
smutno mi, až k smrti smutno mi.

Netreba... No čože? Prídu iní.
Snáď tá pieseň sladšie bude znieť.
No kým tečú slzy na zločiny,
mŕtvych kladú do vápennej hliny,
naveky sa budem takto chvieť.

A keď na mňa z našich nízkych dverí
dýchne smrť, v tom chladnom závane
možno raz jak postrelenej zveri
zastydne mi jazyk na rane.

(zo zbierky Až dozrieme; Dielo I, vyd. MilaniuM, 2002)

DieloI.jpg  Rufus1956.jpg  RufusZvonyFoto.jpg

Obidva Rúfusove portréty pochádzajú od Martina Martinčeka, fotografa, ktorého geniálne fotografie liptovskej krajiny a hory sprevádzajú rovnako jedinečné básne jeho krajana Milana Rúfusa.

Keď Rúfusovi v r. 1974 po štvrťstoročí konečne vyšiel odmietnutý debut Chlapec maľuje dúhu, uviedol svoje rané verše v tom normalizačnom čase osobným príhovorom, v ktorom nechýbali ani tieto vety: "Predkladám teda človekov príbeh. Príbeh chlapca na križovatkách dejín a na kríži tela."

"Príbeh muža" v Rúfusovom podaní je oveľa univerzálnejší a mystickejší - myslím, že najlepšie ho zachytil vo Zvonoch a v knihe Prísny chlieb. Je to už "príbeh údelu", podľa Božieho scenára, či podľa pokynov, ktoré sedliakovi a "človekovi v horách" vyryl do dlane, do tváre a najmä do konania všemocný Osud. Sú to zároveň roky, keď si básnik v najlepších rokoch a pri písaní svojich vari najsilnejších básní (Zvony) uvedomuje tragiku vlastného (privátneho) života:

Bolesť

 

Sú stromy s bokom Kristovým,

sú šľahy blesku. Z neveternej strany

toho, čo neprichádza, iba náhle je

a skrze bolesť nenáhlivo trvá.

 

Takto udrie bič.

Tak tragédia vypaľuje čísla

na chrbty svojich.

 

A že si pri tom bolesť prosí meno,

pokrstíš si ju.

Zuzanka.
 

Zuzanka, Rúfusovie "večné dieťa", si však zrejme ešte v útlom veku získala otcovu CELÚ lásku a sama mu ju vedela vracať dennodenne, raz (oveľa neskôr) dokonca v podobe namaľovaných obrázkov, na ktorých motívy básnik vzápätí vytvoril vari najkrajšie básne pre deti, aké v našich končinách poznáme (Pamätníček. Modlitby za dieťa).

DieloVIII.jpg  RufusZuzanka.jpg

Poznal som Milana Rúfusa desiatky rokov - vlastne od čias svojho vysokoškolského štúdia, keď (podľa jeho slov) ma stretával na chodbách Filozofickej fakulty UK. Moja pamäť siaha do decembra 1968, keď sme s priateľom Jánom Švantnerom (tiež začínajúcim básnikom a Rúfusovým žiakom) v Divadle P.O. Hviezdoslava počúvali škripľavý hlas nášho idolu, recitujúci verše zo Zvonov. V 70. rokoch som ho niekoľko ráz navštívil v pochmúrnom byte povyše dnešného bratislavského Artfora; zrejme som sa mu bol vyžalovať zo svojich trápení, keď som po troch dosekaných zbierkach zrazu na vrchole normalizácie nesmel tu i tam publikovať, až nakoniec prišiel v r. 1977 (s nástupom V. Mihálika na post riaditeľa vydavateľstva Slovenský spisovateľ) totálny zákaz - pravdaže, v tomto vydavateľstve a moje pôvodné knihy aj v akomkoľvek inom. Rúfus si ma vždy vypočul a potom veľmi úsporným jazykom hovoril o svojom nešťastí, o údele, ktorý mu naložil Osud. Vtedy som to zrejme spájal iba so Zuzankou, dnes by som pripustil, že v obrazoch hovoril aj o svojom chatrnom zdraví. Jedno je isté: odchádzal som zakaždým od neho očistený a s novou energiou, akoby som strávil hodinu u ľudového liečiteľa:

Nevýstavná sieň

Milanovi Rúfusovi


Sem chodí sa len v časoch núdze

ako do krytu či do Božieho chrámu,

ktorý je práve sľubne vyľudnený.

 

Tu ako v hore vŕzga hlas,

chripľavo škrípe neokované koleso dejín,

obrazy: vyvreliny zo slovenských hornín,

na aké treba ostrý brús a nevýchylné srdce,

údermi údelu stúpajúce

po strmých stráňach hôľ

ako po Jakubovom rebríku

k vysoko vyklenutej bráne

 

roboty. Tá brána otvára sa ťažko,

je to jak odvaliť kameň z hrobu všesvätého chleba,

je to jak po pás v živote stáť

a hore už dýchať na smrť,

aby sa zarosilo lebečné sklo jej očí,

aby raz vydala hoci aj ohavnú žabku pravdy.

 

………………………………………….

………………………………………………………

A vychádzajúc z jeho sedliacky nadýchanej siene,

myslíme na les liet pred nami, na sekeru slova,

ako sa prerúbať k čisto skrvavenej studni,

kde pravda umýva si ruky

a na dávno zohavenom tele krásy stojac,

konečne múdro, konečne bez strachu mlčí.

 

november 1976 – január 1977

Bola to báseň, pravdaže, do šuplíka. Ale ani Rúfus v tých rokoch veľa nepublikoval, zrejme nebol celkom "po chuti" Mihálikovi či starším "majiteľom pravdy" - vydal síce prerozprávané Dobšinského rozprávky (Knihu rozprávok a neskôr Sobotné večery), ale v tom plávkovsko-mihálikovskom besnení si mohol básne pre dospelých "dovoliť" iba okľukou: ako "sprievod" k fotografiám M. Martinčeka (Hora). Od polovice 80. rokov nastali preňho očividne lepšie časy: myslím, že vtedy sa Rúfusovci presťahovali do krásneho prostredia Fialkového údolia (nad Hradom, aj nad Dunajom) a vtedy už bol takou neprehliadnuteľnou "morálnou inštitúciou" - zrejme aj vďaka niekoľkým básnickým výberom a knihám esejí - že vydavateľstvám nikto nebránil vydávať jeho knihy (neviem, či im predtým niekto v tom bránil, alebo či to bola typická autocenzúra vystrašených redaktorov, ale skutočnosť je taká, že medzi Stolom chudobných /1972/ a Prísnym chlebom /1987 vyšla Rúfusovi /pre dospelých/ iba poéma Óda na radosť /1981/).

V 90. rokoch som ho navštevoval častejšie. To som už preňho vedel aj čo-to urobiť, napr. pomôcť pri vydaní jeho vybraných básní v Španielsku (Tiempo de los adioses, 1996 Editorial Lumen), Nemecku (Strenges Brot, 1998, Gollenstein Verlag), neskôr aj v USA (And That´s the Truth, 2006, Bolchazy-Carducci Publishers) a nakoniec aj v čínskom preklade na Taiwane (Je to pravda, 2008), na čom však najväčšiu zásluhu mal taiwansko-čínsky básnik Maurus Young, ktorý Rúfusovcov v r. 2007 navštívil a ako predseda poroty Crane Summit Poetry Prize presadil môj návrh udeliť slovenskému básnikovi túto vysoko dotovanú medzinárodnú cenu. Od r. 1991, keď som do Bratislavy pozval predsedu Nobelovho výboru Švédskej akadémie Ö. Sjöstranda (s ktorým som neskôr preložil asi 10 Rúfusových básní do švédčiny), som inicioval aj každoročné nominovanie Rúfusa na Nobelovu cenu. (Návrhy mohli podávať iba oprávnené osoby, t.j. predsedovia spisovateľských organizácií /napr. P. Vilikovský, V. Petrík, V. Šikula a iní/ alebo profesori literatúry /J. Števček, M. Jähnichen, P. Petro, M. Harpáň, J. Zambor a ďalší/, no bolo dôležité, aby ich niekto včas a správne na toto ich právo upozornil.)

Keď som v r. 2001 založil vydavateľstvo MilaniuM, jednou z prvých edícií sa stalo Dielo Milana Rúfusa. V úzkej spolupráci s autorom, ktorý poctivo čítal korektúry a súhlasil-nesúhlasil s návrhmi jazykového redaktora či mojimi ako editora, sme zatiaľ vydali 8 zväzkov (Dielo I - Dielo IV; Dielo VI - Dielo IX), teda približne polovicu básnikovho súborného diela. Myslím, že Rúfus si ma za tento na slovenské pomery vtedy ojedinelý edičný (po)čin (vydávať zobrané spisy ešte za spisovateľovho života) vážil a vari aj bol vďačný. Aspoň tak si interpretujem jeho ochotu prispieť mojim dcéram do knihy "Spoza opony Tvojej šesťdesiatky", ktorú potajme zostavili z pozdravov, básní, listov a iných vyjadrení mojich priateľov a známych z celého sveta. Rúfusov pozdrav tam má podobu spomienky na jeho prvú lásku (dosiaľ tuším nikde nepublikovanú), ale aj spomienky na mňa:

RufusNarMR.jpg

RufusNarMR2.jpg

"Poďakujme sa za život, je to neopakovateľný dar." Mne sa patrilo poďakovať Rúfusovi (okrem toho darovania energie najmä v 70. rokoch) aj za iný dar: keď sme oslavovali moju šesťdesiatku v klube spisovateľov na Laurinskej ulici, prišlo na pozvanie mojich dcér Kataríny a Daniely asi 40 priateľov a známych. Každému som bol vďačný za to, že prišiel. A keď sme sa všetci usadili, zrazu sa na schodoch ozval hlas pána Rúfusa. Prichádzal spolu so Zuzankou a manželkou Magdou. Spolu s mojimi dcérami predstavil knihu v jedinom výtlačku, krásne graficky upravenú ("Spoza opony Tvojej šesťdesiatky") a ostal s nami, v našom úzkom priateľskom kruhu celé dve hodiny, čo pri jeho chorobe bol priam hrdinský čin. Vtedy som mu aj povedal: "Pán doktor, to že ste prišli na moju oslavu a zostali tu tak dlho, to je pre mňa od vás ten najväčší dar."

MRRufus.jpg

Nedávno, takmer mesiac po básnikovom skone, som navštívil pani Rúfusovú. Keď som s ňou zišiel dolu schodmi a vošiel cez malú predsieň do trocha väčšej jedálne, kde sme s básnikom a jeho dvomi "dievčatami" neraz sedeli a hovorili o vydaniach jeho poézie vo svete, aj o mojich cestách do ďalekého sveta, zrazu som si uvedomil to obrovské prázdno, fyzickú existenciu niekoho neprítomnosti. Z jedálničky mi nikto nevyšiel v ústrety, neusmievala sa na mňa bradatá tvár a vždy veľmi živé oči... Hoci bol ešte stále s nami v našom rozprávaní a spomínaní, už tam nebol.

A tu by som rád skončil. Na dnešné spomínanie na básnika údelu a vari aj môjho staršieho priateľa toho bolo dosť. Dovidenia s pánom Rúfusom (a trocha aj so mnou) pri čítaní jeho súborného diela - ak patríte medzi šťastlivcov, čo majú všetkých 8 zväzkov (pretože zväzky II, III a VI sú už prakticky vypredané a Dielo I pomaly tiež).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?