Tiso vyznamenáva vojakov wehrmachtu v B. Bystrici po potlačení povstania. Celkom vpravo roztlieskavač.
Predstavujem si, ako "privítal" vznik samostatného slovenského štátu môj otec Leo, vtedy už 38-ročný starý mládenec, ale nedokážem to. Stále mi vychádza, že otec si z toho nerobil ťažkú hlavu: židov Richterovcov predsa celkom znášali v dedinke Unín, kde prevzal po otcovi niekedy na jeseň 1938 "obchod dobytkom a koňmi" (ako sa uvádza v tzv. zaisťovacom príkaze Ústredného hospodárskeho úradu v Bratislave, ktorý môjho otca 28. februára 1941 požiadal o "zaistenie daní aj s prirážkami" a vzápätí jeho obchod zlikvidoval). Áno, na jar 1941 to už zrejme bolo horšie, handlovanie s koňmi a kupovanie dobytka sa skončilo, zrejme jeho obchod arizoval niekto slušný z dediny (bola to tá rodina, ktorej otec pred odchodom do transportu predal rodinný dom?) a otec tam ešte robil mäsiara...
Prišla však jar 1942 a s ňou transporty. Otec požiadal o prezidentskú výnimku. Odpoveď z Kancelárie prezidenta Tisa prišla načas - v deň transportu, do ktorého bol Leo/Lev zaradený:
Ako vysvitá zo svedectva susedy môjho otca a mojej starej mamy, obidvaja sa (spolu s neterou Ester) skrývali u nich, kresťanov katolíkov, ktorí nedali na slová kňaza Tisa (prejav v auguste 1942 v neďalekom Holíči - cca 10 km od Unína - možno tam dokonca vtedy aj boli): "Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu."
Nakoniec však môj otec neutiekol svojmu osudu: V decembri 1942 ho gardisti "našli" (zrejme prispením roztlieskavačov a pomáhačov - takých iste nebolo ani vtedy málo) a odviezli spolu s matkou Jozefínou a neterou Ester (ktorej rodičov deportovali z neďalekého Štefanova do vyhladzovacích táborov v Poľsku) do pracovného tábora v Seredi. Otca neskôr, po potlačení povstania, previezli do Terezína, kde po prvý raz uvidel mladú Eriku z Olomouca, ktorá sa krátko po vojne stala jeho ženou a o dva roky nato mojou matkou.
Áno, také sú osudy obetí - obetí, ktoré prežili. Otec žil aj po vojne v Uníne, skade ho skupinka gardistov hnala do transportu (zrejme k nákladnému autu). Pamätám sa, ako mňa a môjho brata raz naša mama upozornila, keď sa s nami, chlapcami vo veku 8-10 rokov, prechádzala okolo futbalového ihriska, na ktorom sa hral zápas 4. triedy (otec medzitým zomrel): "Deti, tamto ide pán XY. Bol to síce kedysi surový gardista a hnal vášho tatinka do transportu a spieval si pritom s kumpánmi posmešné pesničky, ale vy ho teraz pekne pozdravíte, dobre?"
Myslím, že moja mama sa už vtedy hanbila za vrahov a pomáhačov vrahov jej rodičov a jej príbuzných. Ostalo to tuším aj vo mne.
Na záver tohto "spomienkového" príspevku, ktorý zrejme nevelebí "vojnový štát", vám ponúkam jednu svoju báseň. Nie, nie je o Tisovi, je o Eichmannovi. Nie, nie je o nás deťoch obetí, ale je o tých splynovaných a spálených. A je o "banalite zla", ktorá sa nezačala Eichmannom a nekončí sa fašizoidnými fúzkatými učiteľmi zo severného Slovenska.
Po nás popol
Adolf Eichmann si v nepriestrelnej klietke
prezerá ruky. To nie sú
ruky vraha!
Veď v jednej papier, v druhej pero…
„Toho popola bola iba hŕstka,“
spomína Michael Gilad,
strážca v jeruzalemskej väznici.
„Mali sme ho potajme rozprášiť
na šírom mori. V Osvienčime
som vídal kopy popola, obrovské hromady.
Až vtedy, keď sme rozsýpali
Eichmannovu hŕstku,
som si uvedomil, aké množstvo ľudí
sa zmestilo do tej hromady.“
Máj 1998
(z knihy Vo mne zbúraný chrám, 2004; tiež v knihe Tajomstvá dokorán, 2008)
Keďže sa naozaj hanbím, aj za tých, čo by na môj príspevok reagovali slovníkom POHG či im podobným, nepovolil som diskusiu k článku. Ak mi chcete niečo dôležité k tomu napísať, použite možnosť emailu - tým, ktorí sa podpíšu svojím menom, rád odpoviem.
