Pohľad do sveta autistu

Autor: Milan Richter | 10.8.2009 o 15:29 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1198x

Možno ste pred časom čítali Čudnú príhodu so psom uprostred noci od Marka Haddona. Skvelý román o autistickom chlapcovi, ktorý vníma svet vrátane svojich rodičov úplne odlišne než "zdraví" ľudia. Mark Haddon s autistami istý čas pracoval, no sám autista nie je. Ale ako vyzerá ten "iný" svet skutočne, teda z pohľadu tzv. vysokofunkčného autistu, ktorý má navyše Aspergerov syndróm? V mojom vydavateľstve MilaniuM práve vyšiel autobiografický román Nemca Axela Braunsa Pestrotiene a netopierci. Preložila ho Katarína Széherová, psychologička zaoberajúca sa najmä autizmom u detí. Je to román úsmevný, aj vážny, nesmierne bohatý na neologizmy, na zvukové aj farebné odtiene, na situácie, ktoré autista zvláda a rieši úplne inak než dieťa či dospievajúci tínedžer bez tohto celoživotného postihu.

Román je poetickou knihou o svete autizmu. Autor si dôsledne zachováva reč a uhol pohľadu autistického dieťaťa a mladého človeka. Zobrazuje vlastný životný príbeh v poetických, niekedy bizarných, inokedy humorných obrazoch. Je pokusom zobraziť svet z uhla človeka s vnemovým aparátom odlišným od normy a dať zmysel nezrozumiteľnej skutočnosti. Pozoruhodné je citlivé zaobchádzanie s rečou, ktorá vytvára logické novotvary a udržuje si pevnú štruktúru. Jej sila spočíva v opakovaní hlavných motívov a ich rozvíjaní, ktoré je založené na doslovnom chápaní.
Kniha je vynikajúcim príspevkom k porozumenia sveta z pohľadu človeka s autizmom. 

A teraz niečo o autorovi:

Axel Brauns sa narodil v r. 1963 v Hamburgu. Zmaturoval na gymnáziu a začal študovať ekonómiu, neskôr prestúpil na právo. V r. 1984 štúdium zanechal s úmyslom stať sa spisovateľom.

Navštevoval kurzy písania a pracoval na svojom prvom románe. V r. 2000 založil literárny salón. V tom istom roku získal za rukopis Pestrotieňov a netopiercov Podpornú cenu za literatúru mesta Hamburg. Autobiografický román o detstve a mladosti autistu, na ktorom Brauns pracoval 17 rokov, vyšiel knižne v r. 2002. Kniha sa hneď dostala medzi najpredávanejšie na nemeckom knižnom trhu. V r. 2003 ju nominovali na Nemeckú knižnú cenu v kategórii najlepší debut.

Odvtedy vydal Axel Brauns viacero kníh, vrátane kriminálneho románu Deň poľovačky.

Žije sám v jednoizbovom byte v Hamburgu a na živobytie si zarába písaním. V r. 2002 nadobudol kvalifikáciu akoodborný asistent daňového poradcu.

 

A teraz dve ukážky z knihy:

 

Niekoľko dní pred vianočnými prázdninami som očividne našiel vhodné pestrotieňové dievča. Sabine sedela oproti mne a počúvala anglický výklad pána Elversa. Keď sa prihlásila a obrátila hlavu, na pleciach sa jej ako hodvábna šatka zavlnili dlhé červené vlasy. Jej úzke pery sa pri odpovedi váhavo pohybovali. Sabine mala so svojou odpoveďou šťastie. Pán Elvers ju pochválil.

Sabinina tvár zastretá oparom sa mi ešte stále zdala záhadne cudzia, hoci som ju zažíval na angličtine a francúzštine už pol druha roka. Jej dobre počuteľný hlas doznieval v mojom vnútri a vzbudzoval vo mne zvedavosť. Stál som pred ďalšou prekážkou. Ešte nikdy som neoslovil pestrotieňku preto, že by som sa s ňou chcel kamarátiť. Ako sa to robí: s niekým sa kamarátiť?

Doteraz sa o to vždy postarali pestrotiene, keď sa chceli kamarátiť so mnou. Pretože Sabine navštevovala tie isté profilové kurzy ako ja, zavše sa stalo, že ma požiadala o radu. Možno by bolo vhodné čakať na takýto okamih, aby sme začali rozhovor. Čo by som mal však urobiť, keby ma z nejakého dôvodu už nikdy neoslovila?

Načisto zaskočený touto otázkou som sa začal knísať na stoličke. Sabine si práve niečo šepkala so susedkou. Pán Elvers práve rozprával anekdotu z čias, keď žil ako maliar v Paríži. To bolo pre mňa vždy znamenie, aby som sa pozrel na hodinky. Angličtina sa podľa očakávania blížila k záveru.

Možno ma Sabine zahrnie mlčaním? Táto možnosť skutočne existovala. Ako dlho som mal čakať? Mesiac? Dva mesiace? Pol roka? Nemal som čas donekonečna. O rok skončím školskú dochádzku. Kým som premýšľal, pohľadom som sa stratil v Sabininej tvári. Už som nevnímal, čo sa okolo mňa deje, až kým zvonenie ukončilo moje myšlienky.

Sabine zmizla vo dverách zabratá do rozhovoru s kamarátkou. Ako zakaždým cez veľkú prestávku som absolvoval potulku po školskom areáli. Ku koncu prestávky som sa posadil v nízkej, veľkoryso presklenej aule.

Sedel som iba sekundu, keď sa Sabine oddelila od skupiny netopiercov a – nebolo o tom pochýb – namierila ku mne! Nenútene si vedľa mňa sadla a spýtala sa: „Axel, môžeš mi potom ukázať domácu úlohu z francúzštiny? Rada by som si ju porovnala s mojou.“

Bol som taký rozrušený, že mi nenapadla odpoveď ani na takúto jednoduchú prosbu. Sabine sa mala stať mojou priateľkou. Chcel som tiež zistiť, či je pekná. Mohol som sa jej priamo spýtať, či je pekná? A čo keď prisvedčí? Mohol som jej odpovedi veriť?

Ako mám začať rozhovor s pestrotieňkou? Táto otázka už nebola dôležitá. Teraz som však stál nad priepasťou. Keď som sa už začal zhovárať so Sabine, čo mám vlastne povedať? O tom som doteraz neuvažoval. Moje mlčanie trvalo už značne dlho. Začul som Sabinin prosebný hlas, videl som jej váhavo vznášajúce sa pery: „No tak, nebuď taký. Prečo váhaš? Veď si mi už viackrát požičal.“

Sabinin dobre počuteľný hlas mi pomohol v hľadaní odpovede. V rozpakoch som zamrmlal pár slov: „Dám ti ju neskôr.“

Preboha! Čo len urobím, keď sa Sabíine teraz zdvihne a odíde, a toto boli posledné slová, ktoré som od nej počul? V mojej hlave bolo všetko hore nohami. Mlčky som sedel vedľa Sabine. Rýchlo sa nadýchla a obrátila sa ku mne, čo iba zväčšilo moju neistotu.

„Prečo si sa na mňa predtým celý čas pozeral?“ spýtala sa Sabine. „Normálne si ma priviedol do rozpakov.“

Čo som mal na to odpovedať? Mimovoľne mi z pier vykĺzlo: „Pardon.“

Presne som vedel, že to nemám robiť. Nemám sa stále ospravedlňovať. Prečo sa mi to stalo práve teraz? Chcel som viesť so Sabine elegantný rozhovor, iskrivý a celkom v zmysle mojej novej zdvorilosti. A teraz sa mi celá slovná zásoba rozplynula vo vzduchu.

Zo strnulosti ma oslobodilo dobre známe zvonenie. Prestávkový signál ma prinútil vstať. Sabine mala posledné slovo: „Nemusíš sa ospravedlňovať. Môžeme sa ešte porozprávať cez ďalšiu prestávku.“

S úľavou som prikývol. Nasledujúce dve vyučovacie hodiny som strávil hľadaním stratégie rozhovoru.

 ----------------------------

Niektorí autisti trávia svoje dni potichu, ponorení do seba, iní vyvádzajú, pretože im hlavou beží svet. Niektorí autisti sa nikdy nenaučia, ako sa správne poďakovať, iní vypúšťajú z úst spoločenské frázy s takou ľahkosťou, až vzniká dojem, že rozumejú tomu, čo hovoria. Niektorí autisti sa radi smejú a veľa toho natárajú, iní sa vyjadrujú skôr vecne a jednoslabične. Niektorí autisti zúfajú nad pochmúrnymi myšlienkami, iní si rozložili stan na radostnejšom brehu života.

Život v autizme je mizerná príprava na život vo svete bez autizmu. V spoločenských situáciách som si vylízal všetky mištičky s trapasmi až do dna. Na ceste ku zdvorilosti je mnoho takýchto mištičiek a my autisti sme majstri v tom, ako ani jednu nevynechať.

--------------------------

Ak som vás aspoň trocha správne "navnadil", tak hurá za knihou! KAM? Majú ju už v Artfore na Kozej ulici a určite aj v iných pobočkách na Slovensku, čoskoro bude aj vo všetkých dobrých kníhkupectvách. A keby ste ju nikde nezohnali - napíšte mi, pošlem vám ju za 10 eur, teda s 12-percentou zľavou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Poórovi a jeho ľuďom sa za posledný rok v trnavskej nemocnici darilo

Firmy s väzbami na trnavského podnikateľa dodávajú nemocnici palivo, servisujú počítače a riadia tendre.

KOMENTÁRE

Fico to zabalil, s horúcou kávou si nebude páliť prsty

Aká neopätovaná je náklonnosť kaviarne k Smeru – tam ju predsa nik nemiluje!

Denník SME s knihou Róberta Bezáka

Denník SME pripravil pre vás v utorok 19. decembra špeciálne vydanie.


Už ste čítali?