Čo Dante nevidel - alebo "Alfréd Wetzler bol hrdina"

Autor: Milan Richter | 12.9.2009 o 2:28 | Karma článku: 10,61 | Prečítané:  4115x

"Alfred Wetzler was a true hero," píše v predslove ku knihe Escape from Hell svetoznámy britský historik sir Martin Gilbert. Tá kniha sa vlastne volá Čo Dante nevidel, ale kto dnes v anglosaskom svete (aj u nás?) ešte vie, čo to ten Dante videl a kto vlastne Dante bol? "Útek z pekla" sa videl britskému vydavateľstvu atraktívnejší, keď pred dvoma rokmi vydalo v preklade E. Osersa autobiografický román Alfréda Wetzlera. Slovenským vydavateľom sa zase donedávna videlo "atraktívnejšie" (nazvite si to, ako chcete), keď ako autora tejto knihy zanovito písali "Jozef Lánik", hoci vedeli, že na toto meno dostal A. Wetzler po úteku z Osvienčimu od dobrých ľudí doklady, aby ho v Tisovom štáte gardisti znovu nechytili a neodvliekli naspäť do tábora smrti. Možno si to pred 1. vydaním knihy v r. 1964 takto želal aj sám autor. A iste mnohí tušíme, prečo. Antisemitizmus z vojnových čias totiž neskapal a darilo sa mu dobre aj v rokoch "odmäku".

Obálka knihy A. Wetzlera Čo Dante nevidelObálka knihy A. Wetzlera Čo Dante nevidel

Alexander Matuška privítal knihu ako "náš najlepší román vo svojom žánri". A Martin Gilbert o 43 rokov neskôr napísal:

Alfréd Wetzler bol skutočný hrdina. Jeho útek z Osvienčimu a správa, ktorú pomohol spísať a ktorá po prvý raz povedala pravdu o tomto koncentračnom tábore ako mieste masového vraždenia, viedli priamo k záchrane života 120 000 židov: budapeštianskych židov, ktorí mali byť deportovaní na smrť. Žiadny iný čin jednotlivca v druhej svetovej vojne neuchránil toľko židov pred osudom, akú im predurčil Hitler a predstavitelia SS.

    Táto kniha rozpráva Wetzlerov príbeh. Ten nás oboznamuje s osvienčimskou skutočnosťou a s drámou Wetzlerovho úteku. Je v ňom obsiahnutý úchvatný materiál aj o Rudolfovi Vrbovi, ktorý spolu s ním utiekol. Ani jeden z nich vtedy či dokonca oveľa neskôr nevedel o dosahu a účinku ich správy, vďaka ktorej sa zachránilo veľa životov. 4. júla 1944, takmer tri mesiace po úteku dvoch slovenských židov, ktorí boli od leta 1942 väzňami Osvienčimu-Brzezinky, sa dostala na londýnske ministerstvo zahraničných vecí krátka depeša, prezrádzajúca, že „neznámou destináciou na východe”, kam boli dovtedy deportované státisíce židov, je esesákmi strážený tábor Osvienčim-Brzezinka.

Kostov.jpg   WetzlerFoto.jpg

    Umelecká fotografia R. Kostova                           Alfréd Wetzler

Tú knihu som čítal ešte ako stredoškolák, lebo moja matka, bývalá väzenkyňa z Terezína, kupovala vtedy všetky knihy, kde sa písalo o koncentrákoch a vraždení židov. Trocha ma trápilo, či skôr: nerozumel som, prečo autor s čudným nežidovským menom dal svojim hrdinom slovanské či románske mená (Karol, Laco, Marek, Valér) a prečo sa v knihe slovo "žid" spomína skôr len okrajovo. Veď v Osvienčime šli do plynu moji starí rodičia z maminej strany a ako mladý muž tam prežil dva a pol roka mamin bratanec Bubo, ktorého autor zobrazil v románe veru verne, aj jeho slová, názory...

Karol pracuje už druhý deň s Bubom, nízkym, hranatým mládencom v planírungskomande, ktorého kápom je Pavel, pokojný, rozvážny a veľmi dobrosrdečný človek. Pracujú pomaly, skôr predstierajú prácu, pohybujúc sa s lopatami ustavične okolo parného valca. Občas ustarostene pozrú vôkol seba, to ticho neveští nič dobrého, a keď je vzduch „celkom čistý“, zájdu za valec a chvíľočku si postoja.

– Keby mi bol dakto po jedenástich dňoch povedal, že tu budem jedenásť mesiacov a že budem ohýbať železá pri krematóriách, tak... – vraví Bubo, ale nedokončí úvahu, ako vždy, aj teraz sa iba začuduje, že je ešte tu. Do tábora prišli spolu a prilipli k sebe krátko po tom, čo sa z Karolovho života vytratil Laco.

Bubo (či vlastným menom Adolf) Weiss si o polstoročie neskôr vo svojich ešte nepublikovaných pamätiach takto zaspomínal na Freda (Alfréda) Wetzlera:

V Osvienčime bola takzvaná „umrlčia komora“. Istý čas jej šéfoval Fredo Wetzler z Trnavy. Sústreďovali tam mŕtvych, ktorí nezomreli v plynovej komore, ale od hladu, na chorobu, alebo ich zabili pri práci a podobne. Doviezli ich, nahádzali na hromadu, tam ich podľa čísiel pospisovali a na druhý deň ráno autami odviezli do krematória spáliť. K Fredovi sme večer po fajronte chodievali na debatu. Občas sa podarilo zohnať nejaké zemiaky, mrkvu alebo paradajky, Fredo z nich navaril polievku, a tak bola zároveň aj hostina. Lenže nebolo si kam sadnúť. Zišlo sa nás päť či šesť, a tak sme poukladali nebožtíkov na kopu, pod zadkom sme si ich ponaprávali, aby sa nám lepšie sedelo, a problém bol vyriešený. Tými istými rukami sme potom jedli, neprekážalo nám to. Keď človek celý čas žije medzi mŕtvolami a vidí, čo sa deje, musí si zvyknúť. Hlad a túžba žiť boli väčší páni. Ak chcel človek prežiť, musel sa jednoducho zariadiť. Pravdaže, bolo veľa takých, čo to neuniesli, nedokázali sa na to pozerať, a keďže nechceli skončiť ani v plyne, tak sa jednoducho obesili, alebo sa hodili na plot, kde ich strážni rozstrieľali.

     Fredo sa neskôr dostal na sedmičku, kde sa stal „blokovým“. V tomto baraku boli sústredení maródi. Sem-tam sa stalo, že sa nejaký aj vyliečil, ale väčšina skončila v plyne, ešte skôr než všetci ostatní. Veľmi dobre sme sa znášali, stal sa mojím dobrým kamarátom a pomáhali sme si navzájom až do môjho odchodu do varšavského geta.

Odbočil som, viem. Mal som sa vlastne viac venovať knihe ČO DANTE NEVIDEL, jej živému rozprávaniu o ľuďoch, na ktorých v lágri striehne stohlavá smrť, či už je ňou týfus, hlad, ťažká robota, opakujúce sa selekcie, rozmar či zlosť esesáka alebo jednoducho rozkaz poslať celý blok do plynu. Mohol som viac povedať aj o majstrovskom pohrávaní si autora s čitateľom, keď mu tu i tam niečo naznačí o prípravách k úteku, až nakoniec čitateľ zostane sám zoči-voči faktu, že dvaja mladí slovenskí židia, Karol a Valér, sa ukryjú na stavbe nového lágra pod barakové dielce a tri dni a noci čakajú, až honba a pátranie s vlčiakmi nakoniec ustane... Ostáva útek, dva týždne cez hory a doly územím obsadeným Nemcami, kým neprejdú cez slovenské hranice... A mohol by som, či vlastne mal by som niečo povedať o tom, ako Alfréd (Wetzler) alias Karol a Walter (Rosenberg) alias Valér diktujú v Žiline niekoľkým ľuďom (predstaviteľovi židovskej obce, švajčiarskemu novinárovi, robotníkovi z Oravy a postaršej židovke) hrôzostrašnú správu o tom, ako v Osvienčime-Brzezinke zabíjajú Nemci masovo ľudí plynom ("cyklon B"), o transportoch, ktoré ta prichádzali od jari 1942, o ruských zajatcoch, politických väzňoch, židoch aj cigánoch, ktorí sa z tábora dostanú iba ako obláčik dymu uprostred kúdoľov, aké deň a noc chrlia tamojšie krematóriá.

Áno, aj o slávnej Správe Wetzlera a Vrbu sa vo Wetzlerovom románe píše. A aby mal čitateľ zážitok či dojem takpovediac komplexný, v 5. vydaní románu Čo Dante nevidel, ktoré v týchto dňoch konečne vychádza, sa táto Správa o Osvienčime a Brzezinke (tak sa oficiálne volá) celkom prirodzene stáva súčasťou knihy. Preložil som ju z nemeckého autorizovaného prekladu (vieme, že ho vyhotovoval Dr. Krasniansky paralelne so vznikom správy v slovenčine a že si jeho verzie obaja autori starostlivo prečítali), uloženého v Prezidentskej knižnici F. D. Roosevelta v New Yorku - ďalšie nemecké kópie sa nachádzajú v Jad Vašem a vo Vatikáne, kým slovenský originál sa nezachoval ani v jedinej kópii, resp. takto sa historici domnievajú. Hoci sa Wetzler a Rosenberg/Vrba pri odhade splynovaných židov mýlili, je správa vo všetkých svojich detailoch, náčrtoch a kresbách taká autentická a usvedčujúca, že by som odporúčal, aby si ju povinne každý deň aspoň raz museli prečítať všetci popierači holokaustu - tí vo svete, aj naši domáci. Možno by ich to prešlo.

Pred niekoľkými rokmi som dal pani Etele Wetzlerovej, vdove po "skutočnom hrdinovi" sľub, že Fredov román, ktorý v slovenskej kultúre chýba už dobrých 20 rokov (nerátam do toho nedôstojné šalátové vydanie v Múzeu židovskej kultúry z r. 1998, ktoré sa nikdy do voľného predaja nedostalo), znova vydám - aj so Správou o Osvienčime a Brzezinke, aj s fotografiami a dokumentmi. Ministerstvo kultúry dva razy odmietlo udeliť grant na vydanie knihy "skutočného slovenského hrdinu" vyznamenaného in memoriam dvoma radmi od dvoch prezidentov - a tak krátko po Pamätnom dni obetí holokaustu vychádza kniha s predslovmi či doslovmi M. Gilberta, A. Matušku a I. Kamenca ako prvý zväzok edície Pamätaj iba vďaka sponzorom a spoluvydavateľovi P. Zrínyimu.

Knihu uvedieme na slovenský knižný trh (ako sa fajnovo dnes hovorí) v stredu 16. septembra o 17.00 hod. v Letnej čitárni U červeného raka (Michalská 26). Ak bude pršať, podujatie sa uskutoční v Artotéke Mestskej knižnice na Kapucínskej 1. Hosťami, ktorých vyspovedá Daniela Richterová, budú: Anton Srholec, Juraj Stern, Ivan Kamenec, Wetzlerova dcéra Tatiana a bývalá Wetzlerova spolupracovníčka. Diváci si budú môcť pozrieť aj malú výstavu umeleckých fotografií z Osvienčimu-Brzezinky od mladého fotografa Rubina Kostova.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V bašte Smeru deti chorľavejú a starším sa cnie za socializmom

Baníci cítia krivdu, keď niekto kritizuje umelé dotovanie Hornonitrianskych baní vládou. Na ťažkú prácu nedajú dopustiť.


Už ste čítali?