Pani Záhada a jej lekcie lásky a nesmrteľnosti

Autor: Milan Richter | 11.1.2010 o 0:55 | (upravené 11.1.2010 o 17:02) Karma článku: 7,78 | Prečítané:  2064x

Nikto jej zatiaľ neprišiel na kĺb, alebo ak chcete, na kobylku. Ako to vlastne písala, že nás vie vtiahnuť rovno do "deja smrti"? Ako to zvládla - napísať 1 789 básní? A ako to vydržala, keď iba 10 z nich za jej života publikovali? Kto bol ten povestný Master z jej troch listov? Dopátrame sa toho, ak to nevieme ani 125 rokov od jej smrti? Prečo chodila iba v bielom a prijímala hostí cez pootvorené dvere? - Áno, Emily Dickinsonová, pani Záhada. Enigma. A jej básne, celé stovky z nich: jeden šperk za druhým. Brúsený jedinečne a neopakovateľne. Takto už nikdy nie. "Parting is all we know of heaven, / And all we need of hell." ("Rozchod - všetko, čo vieme o nebi / a čo nám stačí z pekla.")

Poznáme iba jednu jej fotografiu (dagerotyp). Nevyzerá na nej ako tá, ktorou sa mala stať. Je to dievčatko, ktoré dotiahli pred zložitý fotografický prístroj. Nedávno našli ďalší, ešte starší dagerotyp - na ňom má iba 12 rokov. No literárny vedec Richard B. Sewall publikoval v svojej monografii o nej fotografiu, na ktorej je údajne vyobrazená Emily Dickinsonová z Amherstu, 1860. Nevieme, či je to ona - ale na tejto fotke je záhadná i krásna.

ED1860.jpg

Emily zomrela ako 55-ročná v svojom rodnom dome v Amherste (Massachusetts, USA). Bolo to 15. mája 1886, Rilke prežíval svoje najkrajšie detské obdobie v rodnej Prahe (od jesene toho roku mal prežiť svoje najhoršie, a to vo vojenskej škole v St. Pöltene), Kafka (tiež v rodnej Prahe) mal necelé tri roky. Mohol by som v porovnávaní týchto troch osobností pokračovať, napr. ich vzťahom k matke (Emily a Rainer), k otcovi (Emily a Franz), o pálení listov po ich smrti, o nepochopení súčasníkov a pod.  Tak ako sa čitateľ kvalitnej poézie a prózy nevyhne Rilkemu a Kafkovi, tak sa od (približne) r. 1955, keď vyšli konečne jej Zobrané básne, stretávajú s básňami Emily Dickinsonovej desaťtisíce, možno aj milióny študentov americkej a anglickej literatúry a vôbec milovníci poézie.

919

Ak jedinému srdcu nedám puknúť žiaľom,

nebudem márne žiť.

Ak jediného človeka, čo trpí, aspoň málo

dokážem utešiť,

 

či ustatému drozdovi raz poviem,

kde hniezdo nájde si,

nebudem márne žiť.

 

Svojim básňam nedávala názvy, preto sa zaužívali čísla označujúce poradie, v akom (pravdepodobne) vznikli. V súlade so svojím tajuplným životom pristupovala aj k tvorbe: väčšinu básní "okrášlila" pomlčkami rozličných tvarov, akoby chcela čitateľovi povedať: Pristav sa, čítaj pozornejšie! Nechcela rýmovať tak ako väčšina jej súčasníkov - preto si zvolila (nie vždy a všade) iba náznaky rýmov, často tzv. konsonančné a asonančné rýmy. Aj vo výbere tém a ich "spracovaní" bola jedinečná: dokázala na plochu 6-12 veršov umiestniť celý vesmír, ako ho vnímala, tušila, predstavovala si.

 

792

Úzkym priesmykom utrpenia

sa mučeníci derú vpred.

Nohami pevne v pokušení

a tvárou, kde Boh stvoril svet.

 

Vznešená spoločnosť, pár postáv,

kým vôkol samý tresk a kŕč –

Im neublížia – ako keď sa

pás meteoru mení v lúč.

 

Ich viera – nekonečne veľká,

ich nádej – krása nad krásu.

Polárnym vzduchom sa tak brodí

k severu strelka kompasu.

 

Mohol by som tu citovať ďalšie Dickinsonovej básne vo svojom novom preklade (aj tie "staršie", ktoré som vydal r. 1983 v Tatrane, som dôkladne prerobil), a bolo by to vari aj pekné a obohacujúce čítanie (pre tých, ktorí sa "prebrodili" až sem). Mohol by som o poetke napísať ešte zopár strán, a možno by to nebolo priveľmi nudné... Ale to všetko, či aspoň niečo z toho si ten, kto bude chcieť, čoskoro nájde - a prečíta:

obalkaED.jpg

Pre vás maškrtných však pridám ešte nejakú báseň, fotografiu, úryvok z môjho doslovu...

 

826

Zavolali ma k oknu, vraj

zapadá slnko, tamto!

Len zafírovú farmu som

videla, malé stádo

 

opálového statku, čo

páslo sa na vzdialenom

svahu. Ten sa však rozplynul

aj so stádom a zemou –

 

No namiesto nich – oceán

a lode ako hory.

Vezú so sebou oblohu

a posádkou sú obri?

 

Aj to však zotrel režisér

a ja som na obzore

už nevidela farmu, svah,

stádo, ba ani more.

 

Emily Dickinsonová sa narodila 10. decembra 1830 v novoanglickom mestečku Amherst v rodine právnika a senátora Edwarda Dickinsona. Spolu so starším bratom Austinom a mladšou sestrou Laviniou sa jej dostalo už v rodičovskom dome prísnej výchovy, ako si to v najpuritánskejšom kraji (štáte) USA vtedy vyžadovali mravy kalvínskej vierouky. „Matka nepripisuje mysleniu väčší význam a otec je stále v spisoch - sotva sa stará, čo robíme," zľahčovala to neskôr s predstieranou naivitou v liste T. W. Higginsonovi. „Kupuje mi veľa kníh - no prosí ma, aby som ich nečítala, z obavy, že by mi mohli popliesť rozum. Sú pobožní - okrem mňa - a každé ráno uctievajú zatmenie, ktoré nazývajú svojím »Otcom«." Vychodila strednú nižšiu školu v Amherste, no pobyt v ženskom seminári Mount Holyoke v neďalekom South Hadley sa jej skrátil na jediný rok - otec ju z dodnes neznámych dôvodov odtiaľ odhlásil. „Chodila som do školy, ale použijúc Váš slovník - nedostalo sa mi vzdelania," priznala sa Higginsonovi. Jej „učiteľom" sa na najbližšie obdobie stal Websterov Americký slovník anglického jazyka, ktorý zakúpil jej otec v r. 1844. (Noah Webster patril podobne ako Edward Dickinson k váženým občanom Amherstu.) Emily nadobudla v tom období a neskôr bohaté vedomosti nielen z oblasti klasickej svetovej literatúry a modernej britskej, sčasti aj americkej poézie a prózy (nečítala však básne W. Whitmana, ani E. A. Poa), ale aj znalosti z botaniky. Nevyhnutnou lektúrou bola Biblia - obľúbila si najmä Zjavenie sv. Jána, evanjeliá a Mojžišove knihy Starého zákona. V tom čase sa často stretávala s Benjaminom F. Newtonom, mladým adeptom právnického remesla, ktorý sa zaúčal v advokátskej kancelárii jej otca. Podľa všetkého bol Newton tým „tútorom", ktorý v mladej poetke posilňoval vieru v jej talent, ktorý jej radil v poetologických otázkach, prinášal nové knihy a pod.

 „Keď som bola dievča, mala som priateľa, učil ma nesmrteľnosti - ale trúfol si k nej priblízko - a už sa nikdy nevrátil," napísala Emily Higginsonovi o necelých pätnásť rokov neskôr. „Krátko nato môj tútor zomrel a na niekoľko rokov sa mi jediným spoločníkom stal lexikón." Presbyteriánsky duchovný Charles Wadsworth na mladú Emily zrejme zapôsobil svojím zjavom a inteligenciou, keď si v r. 1855 vypočula počas krátkeho pobytu vo Philadelphii jeho kázne. „Potom som našla ešte jedného - nestačilo mu však, že budem jeho žiačkou - a tak opustil naše končiny." Aj tento citát nasvedčuje, že medzi Emily a štyridsiatnikom Wadsworthom sa rozvíjal romantický vzťah živený zrejme korešpondenciou (listy sa nezachovali) a reverendovou návštevou Amherstu. V r. 1861 Wadsworth však prijal miesto duchovného v San Franciscu. Hoci bol ženatý (či práve preto), mohol byť podľa literárneho historika R. Sewalla tým tajuplným „Pánom" („Majstrom", „Učiteľom"), ktorému Emily v r. 1858 a 1861 napísala (no neodoslala) tri listy svedčiace o zložitom ľúbostnom vzťahu. Podľa Ruth Owen Jonesovej mal byť „Majstrom" profesor William Smith Clark, ktorý v Amherste vyštudoval, založil vysokú poľnohospodársku školu a vyučoval botaniku a zoológiu. Práve Emilina záľuba v kvetinách, časté používanie odborných botanických názvov kvetov vraj prezrádzajú, že Clarka uctievala, že zrejme navštevovala skleník v jeho dome neďaleko Homesteadu či jeho prednášky na škole... a že ho milovala. Jonesová tvrdí, že Emily sa po prekonaní hlbokej duševnej krízy v r. 1862 utiahla do ústrania a nechodila do spoločnosti najmä preto, lebo sa nechcela stať terčom prípadných klebiet - aj Clark bol ženatý. Zato mu údajne poslala okolo sto svojich básní, z ktorých viaceré majú erotický podtext a vo viacerých sa vyskytujú jeho obľúbené kvety. Patrila k básňam poslaným celkom na konci ich vzťahu aj táto, v ktorej poetka predvídala, že „za hodinu lásky" bude musieť zaplatiť „biednymi rokmi hrôz"?

 

Za každú chvíľu blaha

platíme v extáze

strachom - čím hlbšie siaha,

tým ostrejšiu slasť ukáže.

 

A za hodinu lásky

biednymi rokmi hrôz,

haliermi - za ten ťažký

zápas - a kufrom plným sĺz.

 

Podľa Judith Farrovej (The Passion of Emily Dickinson) bol jednoznačne adresátom listov „Pánovi" Samuel Bowles, vydavateľ novín Springfield Daily Republican, v ktorých uverejnil 6 Emiliných básní. Aj on bol, pravdaže, ženatý a viac ráz sa s Emily stretol. Vymenili si desiatky listov, väčšina sa zachovala.

Na sklonku Emilinho života sa na scéne zjavil zrejme posledný pytač či objekt jej citov: vtedy už takmer 70-ročný Otis Phillips Lord, sudca najvyššieho súdu v štáte Massachusetts a priateľ Emilinho otca. Lordovci bývali už v 60. a 70. rokoch 19. storočia častými hosťami v rodine Dickinsonovcov, no sudca po smrti svojej manželky v r. 1877 navštívil viac ráz Emily a podľa zachovanej korešpondencie sa uchádzal o jej ruku. Emily jeho city opätovala. Ale na skutočný vzťah už bolo neskoro: O. P. Lord zomrel v marci 1884.

 HrobED.jpg

Hrob E. Dickinsonovej v Amherste

883

 

Básnici zažnú lampy –

jas nezažijú –

Ak knôty lámp však taja

tú energiu,

 

ktorá je skrytá v slnkách –

šošovka čias

vôkol nich rozširuje

svetelný pás.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Podnikajú na hranici prežitia. V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili dvaja Bratislavčania svojho tvorivého ducha i značnú časť finančných úspor.

PLUS

Prečo je dobré nájsť si architekta

Len rozumný architekt vymyslí dom, v ktorom budete naozaj šťastní.

ŠPORT

Fotografka z Tour: Sagan má výraznú tvár, je fotogenický

Češka bola roky jedinou ženou, ktorá fotila Tour z motorky.


Už ste čítali?