Kto tlieska Tisovi III / aj s odhnitými rukami

Autor: Milan Richter | 14.3.2010 o 11:54 | (upravené 14.3.2010 o 13:58) Karma článku: 8,86 | Prečítané:  1549x

Znova je tu 14. marec. Na ten z roku 1939 sa nepamätám. Nepamätajú sa ani tisíce Tisových pohrobkov, a predsa nás podaktorí vyzývajú: "Príď aj TY a osláv s nami v prítomnosti duchov našich predkov, ktorí bojovali a umierali za náš štát, 14. marec..." Neviem, akých "duchov našich predkov" budú mať po boku, keď sa dnes, v kresťanskú nedeľu, zídu a budú ziapať na námestí oproti Prezidentskému palácu, aby sa svorne s duchmi tých, čo bojovali a umierali za ich vojnový štát poberú na Martinský cintorín, aby tam z údajne pravých Tisových pozostatkov aspoň v duchu (veď akože inak: duchovní ľudia z duchovného) oživotvorili kňaza-prezidenta, ktorý dal vyviezť a popraviť desaťtisíce spoluobčanov. Veru, kresťanský to bude počin.

Ja sa na 14. marec nepamätám, pamätám sa však na 15. marec skoro ráno, keď v dedinke Unín zomieral na infarkt môj otec. Zajtra uplynie od toho tragického rána 55 rokov. Môj otec Leo prežil časť vojny (a Tisovej republiky z vôle Hitlera) v ponižovaní, úkrytoch, v pracovnom tábore Sereď a nakoniec v koncentračnom tábore Terezín. Prežil, jeho dve sestry s rodinami (okrem netere Estery) také šťastie nemali. Vrátil sa do rodného Unína s podlomeným zdravím. Stihol sa však (na staré kolená) oženiť s mladou Moravankou, ktorú spoznal v Terezíne, a splodil s ňou tri deti. Ostal roľníkom, nevstúpil do družstva a zomrel ako kulak. A ako žid. Po jeho pohrebe farár v kostole spucoval veriacich sedliakov za to, že sa šli v stovkách rozlúčiť s nevercom, a tajomník MNV dal prezieravo ešte pred pohrebom do miestneho rozhlasu upozornenie, aby súdruhovia družstevníci nesprevádzali rakvu kulaka na jeho posledný odpočinok na tamojšom židovskom cintoríne.

O osudoch svojej rodiny v čase Tisovej (a Machovej) republiky som už písal dva razy na svojom blogu (pozri Kto tlieska Tisovi I a Kto tlieska Tisovi II). Nemám už čo nové povedať - nič okrem toho, čo je v mojich básňach na túto tému (pozri knihu Vo mne zbúraný chrám či výber mojich básní Tajomstvá dokorán). O Tisovi a jeho tlieskajúcich pohrobkoch by sa dalo písať ešte veľa. Nebolo by to však vznešené ani krásne písanie. Ale naši historici a politológia by sa o to mali čestne a bez strachu pokúsiť - ak nie hocikedy (zopár ráz sa už pokúsili a čestne, napr. I. Kamenec, K. Hradská a pár ďalších), tak aspoň okolo 14. marca.

Aj v iných krajinách Európy mali "vladárov z Hitlerovej vôle", napríklad v Nórsku istého pána Quislinga. Skúste sa však nejakého Nóra spýtať, kedy sa Quislingova vláda ujala moci či kde je ten Hitlerov miestodržiteľ pochovaný. Pochybujem, že bude vedieť. Quisling dnes Nórov nezaujíma. Netlieskajú mu žiadni pohrobkovia. Nórski historici sa s jeho "panovaním" čestne vyrovnali. Je to vari tým, že Quisling nebol kňaz a nemal teda to priame spojenie s Pánom Bohom? Že ho nemohli po vojne velebiť a v zmysle "duchov našich predkov" oživotvorovať kňazi a biskupi, ktorí sa mali vo vojnovom Nórsku dobre a žili akože v blahobyte? (Ako podaktorí slovenskí biskupi ešte toť nedávno?) Alebo je to tým, že v Nórsku žilo do r. 1940 len pár stoviek židov a tým sa takmer všetkým podarilo utiecť do neutrálneho Švédska?

Otázok by bolo veľa, odpoveďou ostáva dnešná realita na Slovensku: všelijaká pospolitosť pozliepaná z vnukov tých, čo by tlieskali Tisovi aj s odhnitými rukami, sa dnes, 14. marca, znova zíde, pospomína si na časy (ktoré si nemôže pamätať) bez židov a s arizovanými obchodmi a podnikmi a pôjde so vztýčenou hlavou a symbolmi pripomínajúcimi symboly nacizmu ku kostiam kňaza, ktorého by dnes nikto nemohol obviniť z pedofílie - pretože posielal deti a detičky hneď začerstva transportmi do plynu.

A čo jeho miništranti z radov tuhých katolíkov? Tí, ak ešte žijú, nech si zaspomínajú na jeho žehnajúce, ľudsky teplé ruky. A nech mu zatlieskajú - aj keby mali už ruky dávno odhnité.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Trinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie.


Už ste čítali?