Poznám Tomasa Tranströmera od r. 1983 a jeho básne som prvý raz preložil ešte ako študent - v r. 1971 (RSL 4/1971). Stretol som sa s ním veľa ráz vo Švédsku, v Bratislave, ale aj na iných miestach sveta. Od 6. októbra som o ňom napísal niekoľko článkov a esejí do mienkotvorných českých novín a časopisov (napr. do Lidových novin, Literárných novín, do Práva /príloha Salon/), ale aj do Sme a Pravdy. Určite uverejním čoskoro väčší článok aj tu, na svojom blogu. Teraz vám chcem ako pochúťku - podobne ako kedysi s Kafkovými aforizmami či básňami Rilkeho a Dickinsonovej, atď - ponúknuť niekoľko Tomasových básní vo svojom preklade. Nájdete ich všetky + asi 150 ďalších v knihe Medzi allegrom a lamentom.
Prosím, rešpektujte autorské práva autora aj prekladateľa.
Tomas Tranströmer v preklade Milana Richtera
Prelúdium
Prebúdzanie je zoskok padákom zo sna.
Zbavený dusivého víru spúšťa sa
cestujúci k zelenej zóne rána.
Veci vzbĺkajú. Z rozochvenej pozorovateľne škovránka
vníma podzemne sa kolíšuce lampy stromov,
ich mohutných koreňových systémov. Ale nad zemou
v tropickej záplave stojí
so zdvihnutými rukami zeleň, načúva
rytmu neviditeľných čerpadiel. A on
sa spúšťa do leta, ako na lane
do toho oslepujúceho krátera, nadol
šachtami vlhkých zelených vekov,
ktoré sa otriasajú pod turbínou slnka. Vtom sa
strmhlavý prelet okamihom zastaví a krídla sa rozopnú
k spočinutiu rybárika nad spenenými vodami.
Vyštvaný tón
trúbky z doby bronzovej
visí nad bezodnom.
V prvých hodinách dňa vie vedomie obsiahnuť svet,
ako dlaň obklopí slnkom prehriaty kameň.
Cestujúci stojí pod stromom. Rozvinie sa mu
po tomto prelete vírom smrti
nad hlavou veľké jasné svetlo?
Tajomstvá na ceste
Denné svetlo udrelo do tváre toho, kto spal.
Prisnil sa mu živší sen,
ale nezobudil sa.
Tma udrela do tváre toho, kto kráčal
uprostred iných v mocných, netrpezlivých
lúčoch slnka.
Zrazu sa zotmelo ako pri prietrži mračien.
Stál som v miestnosti, čo obsahovala všetky chvíle –
múzeum motýľov.
A predsa slnko rovnako mocné ako predtým.
Jeho netrpezlivé štetce maľovali svet.
Koľajnice
Dve hodiny v noci: mesačný svit. Vlak zastal
na rovine uprostred poľa. V diaľke svetielka mesta,
chladno sa jagali na obzore.
Akoby človek zašiel tak hlboko do sna,
že si už nikdy nespomenie, že tam bol,
až sa raz vráti do svojej izby.
A akoby človek zašiel tak hlboko do choroby,
že to, čím boli jeho dni, sa scvrkne na pár jagavých bodov,
na roj, chladný a takmer neviditeľný na obzore.
Vlak stojí úplne nehybne.
Dve hodiny: jasný mesačný svit, málo hviezd.
Dvojica
Zahasia lampu a jej tienidlo sa chvíľu
jagá, kým rozplynie sa v pohári
tmy ako tabletka. A potom zdvih a odlet.
Steny hotela vyrážajú do tmy nebies.
Pohyby lásky zvláčnejú, a potom zaspia,
no najtajnejšie myšlienky im spolu splynú,
ako keď stretnú sa a zlejú sa dve farby
na mokrom školákovom výkrese.
Je tma a ticho. Mesto sa však pomklo bližšie
túto noc. S oblokmi bez svetiel. Domy prišli.
V stiesnenom čakaní tu stoja vedľa seba,
dav ľudí s bezvýraznými tvárami.
C-dur
Keď zišiel na ulicu po stretnutí s milou,
vo vzduchu poletoval sneh.
Kým spolu spali,
prišla zima.
Noc žiarila bielobou.
Kráčal od radosti svižným krokom.
Celé mesto sa zvažovalo prudko nadol.
Okoloidúce úsmevy –
všetci sa usmievali za vyhrnutými goliermi.
Toľká voľnosť!
A všetky otázniky sa rozospievali o existencii Boha.
Tak sa mu zdalo.
Akási hudba sa odpútala
a vykročila v tej metelici
dlhým krokom.
Všetko na púti k tónu C.
Chvejúci sa kompas so strelkou smerujúcou k C.
Jedna hodina nad všetkými mukami.
Toľká ľahkosť!
Všetci sa usmievali za vyhrnutými goliermi.
Allegro
Hrám Haydna po čiernom dni
a cítim v rukách prosté teplo.
Klávesy chcú. Krotké kladivká udierajú.
Tón je zelený, živý a tichý.
Tón vraví, že sloboda jestvuje
a niekto neplatí cisárovi dane.
Zastrčím ruky do haydnovských vreciek
a hrám sa na toho, kto pokojne hľadí na svet.
Vyvesím haydnovskú vlajku – čo značí:
“Nevzdávame sa. Ale chceme mier.”
Hudba je sklený dom v strmine,
kadiaľ kamene lietajú, kamene sa valia.
A kamene sa valia krížom cezeň,
no každá obločná tabla zostáva celá.
Samota
I
V ten februárový večer som sa tu takmer zabil.
Auto sa v poľadovici kĺzalo bokom na
nesprávnu stranu hradskej. Protiidúce autá –
ich svetlá – sa blížili.
Moje meno, moje dievčatá, moja robota
sa odpútali a zostali tiché kdesi za mnou,
čoraz ďalej a ďalej. Bol som bezmenný
ako chlapec na školskom dvore, obklopený bitkármi.
Protiidúce autá mali obrovské svetlá.
Oslepovali, kým som krútil a krútil volantom
v priesvitnej hrôze, čo tiekla ako bielok.
Sekundy rástli – miesta mali dosť –
nakoniec každá veľká ako nemocnica.
Človek to takmer mohol vzdať
a na chvíľu si vydýchnuť,
skôr než ho rozmliaždi náraz.
Vtom čosi pevné: pomocichtivé zrnko piesku
alebo zázračný závan vetra. Kolesá zabrali
a auto preletelo krížom cez vozovku.
Vyletel stĺp, zlomil sa – ostré prásk – a
odletel do tmy.
A potom ticho. Uviaznutý v páse
videl som kohosi, ako sa blíži metelicou,
aby zistil, čo sa mi stalo.
II
Dlho som chodil krížom-krážom
zamrznutými poľami Östergötlandu.
Nebolo vidieť živej duše.
V ostatných kútoch sveta
sa ľudia rodia, žijú, zomierajú
vo večnej tlačenici.
Byť stále viditeľný – žiť
v roji očí –
to iste dáva tvári zvláštny výraz.
Tvár s povlakom hliny.
Mrmlanie silnie a slabne,
pokým si medzi sebou delia
oblohu, tiene, zrnká piesku.
Musím byť sám
po desať minút každé ráno
a každý večer.
– Bez programu.
Všetci stoja u všetkých v rade.
Mnohí.
Jeden.
Meno
Začína sa mi driemať za volantom, preto zájdem autom pod stromy pri ceste. Schúlim sa na zadnom sedadle a spím. Ako dlho? Celé hodiny. Medzitým padol súmrak.
Odrazu sa prebudím a nespoznávam sa. Úplne som sa prebudil, no nepomáha to. Kde som? KTO som? Som niečo, čo sa prebudilo na zadnom sedadle a v panike sa krúti koldokola ako mačka vo vreci. Kto?
Konečne sa môj život vracia. Moje meno prichádza ako anjel. Spoza múrov zaznie nástup trúbok (ako v ouvertúre Leonóra) a chytro-prechytro schádzajú spásonosné kroky dlhými predlhými schodmi. To som ja! To som ja!
Ale nemožné je zabudnúť na pätnásť sekúnd boja v pekle zabudnutia, len zopár metrov od širokej hradskej, kadiaľ sa autá rútia so zažatými svetlami.
Otvorené okno
Jedného rána som sa postojačky holil
pred otvoreným oknom,
hore na poschodí.
Zapol som holiaci strojček.
Spočiatku bzučal.
Vrčal, hlasnejšie, hlasnejšie.
Hučal, hluk rástol.
Rástol, vyrástol na vrtuľník
a cez hukot sa predral hlas,
hlas pilota, ktorý kričal:
„Maj oči dokorán!
Vidíš to naposledy.”
Vzlietli sme.
Leteli nízko nad letom.
Toľko vecí, čo som mal rád, zavážia ešte?
Celé tucty dialektov zelene.
A najmä červená na stenách drevených domcov.
Chrobáky sa blyšťali na hnojisku, na slnku.
Pivnice vytrhnuté i s koreňmi
leteli vôkol nás.
Ruch a zhon.
Tlačiarenské lisy sa plazili.
V tej chvíli ľudia
ako jediní mlčali.
Držali minútu ticha.
A najmä mŕtvi na dedinskom cintoríne
mlčali,
ako keď ľudia nehybne sedeli pred kamerou v detstve fotografie.
Leť nízko!
Nevedel som, kam
obraciam hlavu –
zorné pole rozčesnuté
ako u koňa.
Madrigal
Zdedil som temný les, kam zriedkakedy chodím. Ale nadíde deň, keď mŕtvi a živí si vymenia miesta. Vtedy sa les dá do pohybu. Nie sme bez nádeje. Najťažšie zločiny ostanú neobjasnené aj napriek nasadeniu mnohých policajtov. Rovnako kdesi hlboko v našich životoch pretrváva veľká neobjasnená láska. Zdedil som temný les, ale dnes idem do iného, do jasného lesa. Všetko živé, čo spieva, vinie sa, trepoce sa a lezie! Je jar a vzduch je veľmi silný. Zložil som skúšky na univerzite zabudnutia a ruky mám rovnako prázdne ako košeľa, čo visí na šnúre na bielizeň.
Apríl a mlčanie
Jar leží pustá.
Po mojom boku sa plazí
priekopa, zamatovo tmavá,
nič sa v nej nezrkadlí.
Jediné, čo svieti,
sú žlté kvety.
Nesiem sa vo vlastnom tieni
ako husle
vo svojom čiernom puzdre.
Jediné, čo chcem povedať,
sa jagá mimo dosahu
ako striebro
v záložni.